7.00 Odmietam vstať z postele. Keby ma mama budila aspoň pre niečo zábavné, napríklad aby sme v obchode vykúpili všetky hračky alebo aby sme vymysleli nový spôsob, ako potrápiť môjho mladšieho brata, nepoviem ani slovo. Ale škola? Nie!
7.02
Ešte stále ležím v posteli.
7.03
Ani sa len nepohnem a nezaberú na mňa ani vyhrážky, že Ježiško mi neprinesie darčeky. Každý aj tak vie, že darčeky nenosí Ježiško, ale Santa.
7.07
Nakoniec opúšťam posteľ, ale nie preto, aby som poslúchal, ale preto, lebo naši mi povedali, že ak teda nepôjdem do školy, dobre, ale budem sa so sestrou musieť hrať na princeznú. Ešte to tak.
7.20
Mama mi na raňajky dá koláč, ale poučuje ma, že nemám nikomu hovoriť, čo som jedol. Keby sa ma v škole pýtali, jem iba cereálie.
7.40
Na ceste do školy stretávame aj iných rodičov s deckami.
„Hurá, hurá!“ kričala jedna žena, ktorá za ruku držala nejakú krpaňu. Podobne vykrikovali aj iní dospelí, len nechápem, z čoho sa tak vytešujú. Mal by som sa to niekoho spýtať, lenže koho?
7.50
Mama sa tvári čudne, ako keby jej bolo do plaču.
„Poslúchaj a buď dobrý k spolužiakom. Nájdi si kamarátov...“
A potom som prestal počúvať, lebo som si spomenul, že v noci sa mi snívalo o zajacovi, ktorý vedel rozprávať a sľúbil mi, že ma naučí lietať. Premýšľam, či takého zajaca naozaj nájdem.
8.10
Učiteľka sa nás pýta, či máme nejaké otázky. Poteším sa a okamžite zdvihnem ruku. Ja mám veľa otázok a konečne mi na ne niekto zodpovie.
„Mám dve babky, ale každá vyzerá úplne inak. Prečo nie sú rovnaké, keď sú obidve babky?“
Učiteľka si odkašle a zasmeje sa.
„No lebo tak to je.“
Sklamane si povzdychnem, ale ešte to nevzdávam. Ponúknem jej iné otázky, na ktoré mi môže dať odpoveď.
„Chcel by som vedieť, či je slnku niekedy zima. A kam chodia hviezdy spať. Chcel by som vedieť, koľko koláčikov môžem zjesť, aby ma nebolelo bruško. A...“
Učiteľka ma preruší a vysvetlí mi, že myslela iné otázky. Takže to nevie. Potom nechápem, načo mám chodiť do školy.
8.45
Zvoní na prestávku. Ale ja si ešte na niečo spomeniem a rýchlo zdvihnem ruku.
„Áno?“
„Tú otázku o koláčikoch odvolávam. Ja koláče nejem, jem iba cereálie. Tak mi povedala mamička.“
8.50
Už mám kamaráta. Volá sa Imro. Hrali sme sa spolu a ja som sa trochu udrel do hlavy. Aj som plakal, ale nie veľmi.
Ozaj a už mám kamaráta, volá sa Imro. Hrali sme sa a trochu som sa udrel do hlavy.
9.10
Chcem mamičku.
9.20
Super sa tu hráme, nechcem ísť domov.
11.00
Už som doma.
„Mám kamaráta,“ pochválim sa.
Mama je prekvapená.
„Naozaj? Tak rýchlo? Ako sa to stalo?“
„Prišiel som k chlapcovi, spýtal som sa, či chce byť môj kamarát. A ty si ako hľadáš kamarátov, mami?“
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies