Západ je pojem, ktorý odráža geografickú, ale aj politickú realitu. Vlastne by mal označovať iba Západnú Európu a Európanmi zaľudnenú Severnú Ameriku, tieto entity však strácajú svoj európsky charakter, aj keď sa k nim politicky radia krajiny ako stredná východná Európa, Austrália, Nový Zéland, Japonsko, Južná Kórea, Taiwan, Izrael a možno, s veľkými podmienkami, aj India. Charakterizuje ich predovšetkým vyššia životná úroveň a hodnoty, ktoré vytvárajú právny štát. Poprípade sa k týmto hodnotám chcú priblížiť. Niektoré z tých, ktoré tento štandard dosiahli, poprípade chcú dosiahnuť, zajtra nemusia existovať. Scenáre sú jednoduché..
Každý vie, presne, že o toto Rusku ide – získať späť krajinu, z ktorej historicky vzišli, ktorej potom ako veľmoc a superveľmoc prerástli cez hlavu a podriadili si ju. Západ teoreticky stojí za napadnutou Ukrajinou, dokonca ju zatiaľ drží trochu udržateľne nad vodou miernymi dodávkami zbraní rôznej kvality, lenže rakety stredného alebo dokonca dlhého doletu mu dodať nechce. Iba také nemecké Staurusy by ešte mohli trafiť nejakú elektráreň zásobujúcu Moskvu a ohroziť medzinárodnú bezpečnosť. A vojny sa Západ bojí. A kto by sa nebál? Okrem Ruska, ktoré sa tvári, že sa na ňu teší. Samozrejme že nie, blafuje.
USA síce už niektoré modernejšie systémy – napr. ATACMS – Ukrajine dodali, ale napriek náznakom nedali Ukrajincom definitívne požehnanie, aby druhej strane robili to isté, čo ona robí Ukrajine: ničili ruskú infraštruktúru na jeho vlastnom území. Zatiaľ však Ukrajine iba dovoľujú brániť a nechať si devastovať svoje územie, bombardovať svoje mestá a neodpovedať rovnakou mincou. Riziko svetového konfliktu je príliš veľké a v záujme mieru je lepšie ju obetovať. Západ nemá navyše s Ukrajinou nijakú obrannú zmluvu. Ak by Rusko zaútočilo na Ukrajinu ako člena NATO, bolo by to ako zaútočiť na Varšavu, Rigu alebo rovno Washington.
NATO však pri najväčšej šanci Ukrajiny stať sa členom Aliancie (samit NATO v Bukurešti v
roku 2008) žiadosť tejto krajiny o vstup zamietlo. Hoci takmer
všetky členské krajiny so vstupom Ukrajiny súhlasili, vrátane
USA alebo aj Slovenska, jej prijatie stroskotalo na použitom práve
veta zo strany Nemecka a Francúzska. Pre tieto krajiny sa ruský
útok na Ukrajinu stal nakoniec paradoxne vážnou hrozbou pre nich
samotných a pre Západnú Európu vôbec. Fínsko a Švédsko
reagovali bleskovo vstupom do NATO.
Vojna Ruska proti Ukrajine, ktorá sa začala anexiou Krymu v r. 2014, pokračovala ruskou vojenskou infiltráciou na Donbase v Luhansku (tzv. „ruskí vojaci na dovolenke“) a vyvrcholila v r. 2023 otvoreným útokom na Kyjev, východnú a južnú Ukrajinu nemusela vôbec nastať.
Nebyť hlúpej opatrníckej taktike vyššie uvedených západoeurópskych štátov v Bukurešti roku 2008, vojna na Ukrajine by sa dnes zrejme nekonala. Rusko (ani predtým Sovietsky zväz) sa nikdy neodvážil napadnúť členskú krajinu NATO.
Charta OSN – článok 2, paragraf 4 – výslovne zakazuje hrozbu alebo použitie silou za účelom narušiť územnú integritu alebo politickú nezávislosť akéhokoľvek členského štátu OSN. Dlhoročné otvorene formulované vyhrážky Iránu, že zničí Izrael, „vymaže ho z mapy sveta“ tak spôsobili dva dôsledky: po prvé, Irán sa jasne identifikoval ako agresor a po druhé, OSN sa ukázala ako úplne neschopná organizácia vynútiť si rešpekt k svojej vlastnej charte.
Podobne ako Ukrajina, aj Izrael rieši nespoľahlivosť (tiež nezmluvných) spojencov. Momentálne je Izrael pod každodennou raketovou paľbou Iránu, menovite jeho juholibanonského nástroja Hizbolláhu a na Izrael zaútočili z Iránu samotného. 60 000 ľudí zo severného Izraela museli už evakuovať.
Americká administratíva napriek tomu fakticky prikazuje Izraelu nereagovať masovo na útoky druhej strany, aj keď súčasne prisahá na právo jeho suverenity a sebaobrany. Týmto spôsobom Washington, inak dôležitý dodávateľ zbraní pre židovský štát, komunikuje útočníkom nebezpečné posolstvo: je možné viesť beztrestnú agresiu proti inému štátu a nerešpektovať jeho právo na obranu vlastného štátu.
Kde ostalo pohrozenie Hamasu, Kataru alebo Iránu, ktoré iniciovali konflikty v Gaze a medzi Hizbolláhom a Izraelom? Nikto, doslovne nikto zatiaľ neubil žiadny efektívny krok k eliminácii iránskeho jadrového programu. Má azda niekto pochybnosti, že Irán na čele so súčasnou teokratickou garnitúrou bude váhať použiť jadrové zbrane, aj keď “len“ ako varovanie? Očakávanie, že Izrael bude tolerovať útoky na svoju zem a svojich ľudí len zosmiešňuje princíp práva na sebaobranu a oslabuje spojenectvo USA a Izraela. Súčasne poukazuje na to, že akékoľvek spojenectvo s USA môže byť veľmi neisté.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies