Opaľovanie v soláriu je dnes bežnou súčasťou životného štýlu mnohých ľudí, ktorí chcú mať peknú opálenú pokožku po celý rok. No máloktorí z nich vedia, že umelé opaľovanie má dlhú a zaujímavú históriu, ktorá siaha až do staroveku. Vtedy to však nebola záležitosť módy, ale spoločenského postavenia a otroctva. Ako sa postoj k opaľovaniu menil v priebehu storočí?
Opaľovanie v soláriu je dnes bežnou súčasťou životného štýlu mnohých ľudí, ktorí chcú mať peknú opálenú pokožku po celý rok. No máloktorí z nich vedia, že umelé opaľovanie má dlhú a zaujímavú históriu, ktorá siaha až do staroveku. Vtedy to však nebola záležitosť módy, ale spoločenského postavenia a otroctva.
V starovekých civilizáciách, ako boli Egypt, Grécko, Rím, Čína, India či Mezopotámia, bola opálená pokožka považovaná za znak nízkej spoločenskej triedy, ktorá musela pracovať na poliach pod horiacim slnkom. Naopak, bledá pokožka bola symbolom bohatstva, vzdelania a voľného času. Preto sa ľudia vyšších vrstiev snažili chrániť svoju pokožku pred slnečným žiarením rôznymi spôsobmi, ako boli napríklad široké klobúky, závoje, zásterky, dáždniky, oleje, masti, prášky či kozmetika.
Opaľovanie sa však nevyhýbalo ani niektorým otrokom, ktorí boli nútení slúžiť svojim pánom v interiéroch, kde nebolo dostatok prirodzeného svetla. Preto sa vynaliezali rôzne metódy umelého opaľovania, ktoré mali za cieľ zosúladiť farbu pleti otrokov s ich pôvodom a zvýšiť tak ich hodnotu na trhu.
Napríklad v starovekom Ríme sa používali lampy naplnené olejom, ktoré vydávali teplo a svetlo, a ktoré sa umiestňovali blízko tela otroka. Tento spôsob opaľovania bol však nebezpečný, pretože mohol spôsobiť popáleniny, zápaly, rakovinu kože alebo dokonca smrť.
Postoj k opaľovaniu sa začal meniť v novoveku, keď sa objavili nové objavy a vynálezy, ktoré ovplyvnili spoločnosť a kultúru. Jedným z nich bol napríklad vynález parníka, ktorý umožnil ľuďom cestovať do exotických krajín, kde sa stretli s inými rasami a kultúrami. Tieto cesty boli spojené s dobrodružstvom, romantikou a zdravím, a preto sa opálená pokožka stala znakom cestovateľov, ktorí sa vrátili z týchto destinácií. Ďalším faktorom, ktorý prispel k zmene postoja k opaľovaniu, bola veda a medicína, ktoré objavili význam vitamínu D pre ľudské zdravie.
Vitamín D sa tvorí v koži pod vplyvom slnečného žiarenia, a preto sa začalo propagovať slnenie ako prevencia a liečba rôznych chorôb, ako boli napríklad tuberkulóza, rachitída, depresia, osteoporóza či srdcové ochorenia.
V tomto období sa tiež začali vyvíjať prvé metódy umelého opaľovania, ktoré boli založené na využití umelých zdrojov svetla, ako boli napríklad elektrické lampy, rádioaktívne látky, rentgenové lúče, ultrafialové lúče či infračervené lúče. Tieto metódy boli považované za bezpečnejšie a účinnejšie ako prirodzené slnenie, pretože umožňovali kontrolovať intenzitu, dĺžku a frekvenciu expozície.
Okrem toho boli tieto metódy dostupnejšie a pohodlnejšie, pretože sa dali používať v interiéroch, bez ohľadu na počasie, ročné obdobie alebo zemepisnú polohu.
Medzi najznámejších vynálezcov a propagátorov umelého opaľovania patrili napríklad nemecký fyzik Wilhelm Conrad Röntgen, ktorý objavil rentgenové lúče, francúzsky chemik Antoine Henri Becquerel, ktorý objavil rádioaktivitu, nemecký lekár Friedrich Wolff, ktorý vytvoril prvé solárium, alebo francúzsky biochémik Eugène Schueller, ktorý založil spoločnosť L’Oréal a vynaliezol prvé opaľovacie krémy.
Na druhej strane spoločenského spektra bola šľachta, ktorá sa snažila udržať si bledú pokožku, ktorá bola považovaná za znak bohatstva, vzdelania a voľného času. Šľachtici sa vyhýbali slnečnému žiareniu rôznymi spôsobmi, ako boli napríklad široké klobúky, závoje, zásterky, dáždniky, oleje, masti, prášky či kozmetika.
Niektorí dokonca používali aj rôzne metódy bielenia pokožky, ktoré boli často nebezpečné a škodlivé. Napríklad v starovekom Ríme sa používala olovená biela, ktorá obsahovala jedovatý olovnatý uhličitan, ktorý mohol spôsobiť otravu, zápal, vypadávanie vlasov, zubov, nechty, vrásky, zmeny farby pokožky, zlyhanie orgánov, alebo dokonca smrť.
V stredoveku sa používala arzénová biela, ktorá obsahovala jedovatý arzénik, ktorý mohol spôsobiť podobné príznaky, ako olovená biela, alebo dokonca rakovinu. V novoveku sa používala ortuťová biela, ktorá obsahovala jedovatý ortuťnatý chlorid, ktorý mohol spôsobiť otravu, zápal, vyrážky, zmeny farby pokožky, zlyhanie obličiek, pečene, nervového systému, alebo dokonca smrť. Tieto metódy bielenia pokožky boli veľmi populárne najmä medzi šľachtičnami, ktoré chceli napodobniť kráľovský ideál krásy, ktorý sa menil podľa panovníkov.
![Adriaan de Lelie [Public domain]](https://img.netky.sk/?src=3&id=416489&ext=jpg)
Napríklad v 16. storočí bola v móde bledá pokožka, ktorú reprezentovala anglická kráľovná Alžbeta I., ktorá si pravidelne nanášala vrstvu olovenej bielej na tvár, ktorá ju nakoniec zabila. V 18. storočí bola v móde bledá pokožka, ktorú reprezentovala francúzska kráľovná Mária Antoinetta, ktorá si pravidelne nanášala vrstvu arzénovej bielej na tvár, ktorá ju nakoniec zničila. V 19. storočí bola v móde bledá pokožka, ktorú reprezentovala anglická kráľovná Viktória, ktorá si pravidelne nanášala vrstvu ortuťovej bielej na tvár, ktorá ju nakoniec poškodila.
Takto sa šľachta odlišovala od nižších vrstiev spoločnosti, ktoré mali opálenú pokožku, ktorá bola považovaná za znak nízkej spoločenskej triedy, ktorá musela pracovať na poliach pod horiacim slnkom.
Bledá pokožka bola symbolom bohatstva, vzdelania a voľného času, ktoré si mohla dovoliť len šľachta. Preto sa šľachta snažila udržať si bledú pokožku za každú cenu, aj keď to znamenalo ohroziť svoje zdravie a život.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies