POPRAD/PIEŠŤANY - 25. marec 1942 je dátum, ktorý navždy poznačil dejiny Slovenska. Prvý transport tisíc židovských dievčat z Popradu do Auschwitzu odštartoval systematické vyhladzovanie slovenských Židov. Po 83 rokoch si tragédiu pripomíname nielen pietou, ale aj výzvami, aby sa história neopakovala. Spomienky preživších, ospravedlnenia potomkov nacistov i upozornenia na súčasný antisemitizmus dávajú tomuto výročiu aktuálny význam.
Poprad, 1942: Prvý vlak do pekla
Dňa 25. marca 1942 krátko po 20. hodine večer opustil železničnú stanicu v Poprade prvý transport so židovskými dievčatami. Väčšinu z nich čakala smrť v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau. Slovensko za každého deportovaného zaplatilo 500 ríšskych mariek – a ako vtedajší „spojenec“ nacistického Nemecka tak odštartovalo jednu z najtemnejších kapitol svojej histórie.
Následne odišlo ďalších 56 transportov. Celkovo bolo deportovaných viac než 70-tisíc Židov zo Slovenska.
Pochod živých v Piešťanoch
V roku 2025 sa po prvýkrát konal pietny pochod v Piešťanoch, pripomínajúci deportáciu 53 židovských žien a dievčat z tohto mesta. Výnimočný moment nastal pri príhovoroch potomkov nacistov a príslušníkov Hlinkovej gardy, ktorí požiadali o odpustenie. Spoločný pochod uzavrel rabín Zef Stiefel modlitbou a nádejou, že Piešťany ostanú miestom pokoja.
Preživší a ich varovanie
Ako spomína Nadežda Lambertová, preživšia holokaust a predsedníčka košickej pobočky The Hidden Child Slovakia: „V apríli boli v transportoch odvlečení moji príbuzní. Maminých súrodencov, Margit a Alfréda, zavliekli do Sobiboru, kde ich brutálne zavraždili. Starí rodičia boli deportovaní v druhej vlne v novembri 1944. Stará mama zomrela už počas transportu, starého otca zabili hneď po príchode do Auschwitzu.“
Bulharsko: Dôkaz, že odpor bol možný
Na rozdiel od Slovenska, Bulharsko svojich Židov neodovzdalo. Vďaka protestom občanov, cirkvi a politikov zachránilo viac ako 48-tisíc ľudí. Plovdivský metropolita Kyril vyhlásil, že si ľahne pred vlaky, ak transporty začnú. Cár Boris III. nakoniec deportácie zakázal.
Nezabudnúť – ani dnes
„Možno nie priamo za to, čo sa udialo v roku 1942. Sme však zodpovední za súčasnosť. Za to, čo hovoríme súkromne i verejne, za naše občianske postoje, za to, čo tolerujeme či akceptujeme. Veľké dejiny sú tvorené miliónmi individuálnych osudov,“ pripomína Marián Damankoš z Evanjelickej školy v Prešove.
Richard Duda, predseda ÚZŽNO, dodáva: „Zlo nikdy neprichádza naraz, ale po etapách a nepozorovane. Je iba na nás, či mu dovolíme ovládnuť spoločnosť.“
Nadežda Lambertová varuje: „Trauma ožíva, keď vo svete a okolo nás narastá veľké nebezpečenstvo v podobe antisemitizmu a rasizmu. Obete sa zamieňajú s agresormi! A týka sa to aj Ukrajiny. Bola som otrasená, keď som videla, ako bol v Bielom dome ponižovaný prezident krajiny, ktorá už tri roky trpí vojnou.“
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies