Hrou do tela sme boli nepríjemní pre všetkých, myslí si majster sveta Somík pri spomienkach na Flyers

Rado Somík sa aj vďaka tomuto úspechu dostal do kanadsko-americkej NHL, čo je snom väčšiny hokejistov. V rozhovore si zaspomínal na spoločný útok s Michalom Handzušom, ale aj na štýl hry Philadelphie, ktorú za tvrdosť prezývali Broad Street Bullies.

Boli ste na pražskom otváracom zápase Philadelphie s Chicagom v októbri 2019?

Nedostal som sa tam, lebo lístky neboli.

Nedali vám lístky ako bývalému zamestnancovi?

Nie, nie, to je tam už celé vymenené. Tam už nie je skoro nikto z toho vedenia, takže ani som nejako nezháňal.

Poďme teda na to obdobie, keď ste hrávali vo Philadelphii. Ako si na to spomínate, ako vôbec prišlo k tomu, že práve Flyers? Kdesi som čítal, že tam bol nejaký kontakt aj so St. Louis.

To bolo v podstate ešte pred draftom, ale tam bolo niekoľko tímov a s Philadelphiou, takisto ako aj s ostatnými tímami, sme robili stretnutia, no a potom už z nejakého stého miesta v štvrtom kole si ma zobrali, takže som sa cez draft stal hráčom Philadelphie.

A vlastne najvyššie draftovaný Slovák v tom ročníku.

V tom ročníku áno, hneď za mnou bol vlastne Mišo Handzuš, ktorý bol v St. Louis. Oni draftovali hneď po Philadelphii, tak to vzniklo, lebo v podstate chceli do St. Louis aj mňa, aj Miša. No a Philadelphia ich predbehla. Takže preto sa hovorilo, že tam bol nejaký ten záujem zo St. Louis.

A ľutujete to? Lebo možno tá konštelácia by pre vás bola iná v St. Louis.

Toto sa nijako nedá predbiehať. Ja si myslím, že všetko je to tak, ako má byť. Som rád, že som mal možnosť si zahrať NHL za Philadelphiu, takže vravím, ja aj spätne až tak nerozoberám tieto veci, že by mohlo byť inak.

Vy ste sa vlastne potom s Mišom vo Flyers stretli.

Áno, my sa poznáme už odmalička, hrávali sme proti sebe, sme jeden ročník, potom v mládežníckych reprezentáciách sme hrávali spolu. A, v podstate, ako som ja podpísal kontrakt, tak aj jeho trejdovali. On bol vtedy vo Phoenixe a odtiaľ ho trejdovali do Philadelphie. Takže hneď ten prvý rok sme do Philadelphie išli spolu.

Aj v útoku ste hrávali pri sebe.

Veľa zápasov sme odohrali spolu. Ale tam sa veľa striedalo. S tou zostavou sa tam narábalo...

Čo bolo najdôležitejšie k tomu, aby ste sa vôbec mohli dostať do NHL? Sníva o tom naozaj každý.

Myslím si, že veľmi pomohla reprezentácia. Pretože tie reprezentácie sú asi najviac sledované, tie svetové poháre, alebo svetové šampionáty, tie sú veľmi sledované. A vlastne už rok predtým, ako sme vyhrali titul v Göteborgu, tak vlastne aj tým, že som sa dostal na majstrovstvá sveta, tak Philadelphia opäť prejavila záujem. Bol som vtedy v Čechách, mal som tam celkom dobrú sezónu, takže už vlastne zase sa človek dostal do toho povedomia. Len stále som bol v takom veku, že som nemohol podpísať jednocestný kontrakt. A vlastne tým, že som počkal ešte rok, mal som 25 rokov, mohol som podpísať jednocestný kontrakt, tak som si povedal, že už ten rok vydržím, proste zostal som v Čechách, zostal som v tom Zlíne, no a rok na to boli majstrovstvá sveta, kde sme vyhrali. V podstate tréner Hitchcock, ktorý tam bol pri tíme Kanady aj s trénerom Flemingom, tak mali možnosť nás aj vidieť, myslím si, že aj to možno zavážilo, že potom zobrali aj Miša, aj mňa, že mali taký záujem vyskúšať to. Takže myslím si, že najviac mi asi pomohla reprezentácia.

Čo bolo možno také zlomové, že sa nepodarilo udržať tam dlhšie? To boli vlastne len dve sezóny.

Dve sezóny. Ja som mal podpísaný kontrakt ešte aj na tú ďalšiu sezónu, alebo bol lock-out, takže celú sezónu sa vtedy nehralo, čiže už ani nebola nejaká taká možnosť zabojovať znovu o tú miestenku. A druhá vec bola taká, že vlastne po tom lock-oute všetkým hráčom skončili kontrakty, začali sa podpisovať nové kontrakty a ten čas sa veľmi naťahoval. Tam som sa bál, aby som vlastne neprišiel o ďalšiu sezónu, mal som zaujímavú ponuku z Ruska, tak som čakal do posledného dňa, keď som už musel podpísať to Rusko. A nakoniec som sa rozhodol, že teda už do NHL nepôjdem. Ale čo sa týka Philadelphie, myslím si, že veľa zavážilo, že som tú druhú sezónu aj napriek tomu, že som absolvoval štyri operácie, tak som odohral viac ako dve tretiny zápasov, cez 50 zápasov sa mi podarilo odohrať. Ale rizikovosť tých zranení, myslím si, asi zohrala najväčšiu rolu. A už tým pádom, že ďalšiu sezónu som mal podpísaný kontrakt, v podstate keby sa hralo, tak ešte bola šanca nejakým spôsobom ich presvedčiť. Týmto pádom som o tú možnosť prišiel.

Tam vlastne už počas Göteborgu boli nejaké stretnutia so skautami?

S tými skautami sme boli v kontakte fakt sporadicky. Tam tí skauti chodia bez toho, aby oznamovali. Prišli na zápas, pozreli sa, sem-tam sa mi ozvali po zápase, že sa chcú stretnúť, porozprávať, ale málokedy som vedel, že ten skaut tam ozaj príde. Oni chodia aj po reprezentačných turnajoch. Ja som s nimi do kontaktu neprichádzal často. Až keď sa začalo znovu baviť, že agent mi povedal, že Philadelphia prejavila záujem, tak v podstate potom... Ale, vravím, málokedy. Niekedy nás kontaktovali, ale málokedy. To je ich taký džob, že chodia a pozerajú sa a dávajú referencie. Neprichádzajú až tak, by som povedal, do pravidelného kontaktu s tým hráčom.

Keď sme už pri tom džobe, tak taký by vás lákal? Chodiť sa po svete pozerať po hráčoch, odporúčať, ako skaut? Možno Philadelphia nejaký taký záujem neprejavila?

Nie. Nie. (Úsmev). Nebol som v takomto kontakte, neviem ani, ako to funguje, že kto koho oslovuje, neviem, to sa priznám. To by musela byť reálna ponuka a vtedy by človek zistil, čo to všetko obnáša a či by som bol ochotný. Ale nemal som žiadnu takúto ponuku.

Niekedy bola Philadelphia známa ako Broad Street Bullies, ako veľmi tvrdý štýl hokeja. Už v tom čase, keď ste prichádzali, sa to už začalo trochu lámať, že boli aj takí kreatívnejší hráči, alebo ešte to bolo stále tvrdé?

Ešte stále, si myslím, že to bolo dosť tlačené, v podstate cez tie pravidlá. A tá zmena pravidiel prišla až niekoľko rokov potom, ako som odišiel, takže vtedy ešte stále bolo skoro všetko dovolené. A boli sme naozaj s tou hrou do tela proste nepríjemní, myslím si, pre všetkých súperov. A stále sa to tam presadzovalo. Bol tam generálny manažér Boby Clarke, ktorý na to dbal a vyžadoval taký štýl. Takže ešte keď som tam bol, tak sme boli takí.

Kto tam bol vtedy počas vašej éry?

Mark Recchi, John LeClair, Keith Primeau, Jeremy Roenick, Tony Amonte, Simon Gagne, Patrick Sharp, Justin Williams. Akože tam to bolo tak poskladané, že oni vyložene išli na titul. Fakt to mužstvo bolo nabité hviezdami, by som povedal.

A s kým ste si tak najviac rozumeli? Možno hokejovo, možno ľudsky?

Tak s Mišom som bol najčastejšie, to bolo jasné. A z toho tímu, by som povedal, možno Mark Recchi, že to bol fakt taký chlapík. Aj John LeClair bol super. Ale, ako vravím, ako v každom tíme. S týmito možno tak najviac.

Teraz je možno nejaký kontakt s nimi?

Nie som na facebooku, nie som na instagrame, som taký trochu antisieťový. Nemám na to ani čas, keď sa priznám. No a vravím, nie sme takto v kontakte. Fakt, že maximálne, keď sa človek s niekým stretol na majstrovstvách sveta, ešte keď som hrával. Tak iba v takom. Iba tu s Mišom Handzušom a s takýmito chalanmi.

Keď prichádza európsky hráč do NHL, tak nemá medzi kabínou akoby žiadne referencie, musí si to tam vybojovať od podlahy. Je to tak?

Je. Na druhej strane to beriem niekedy aj ako pozitívum, že ten tréner si od začiatku začne vytvárať taký nejaký svoj obraz. Čiže ako sa ten človek uvedie, akým spôsobom ten človek funguje, tak si urobia obraz. Niekedy nejaké tie referencie vedia ľudia bez toho, aby niekoho poznali. Takto je to niekedy možno aj lepšie. Sledujú niekedy ani nie tú hokejovú stránku, ale aj tú charakterovú, že ešte pred draftom idú aj do rodiny. Takže oni tam veľa pracujú aj na mentálnej stránke hráča. Tak odtiaľ majú nejaké základné referencie. Ale, ako vravím, keď tam človek príde, tak jasné, že je najdôležitejšie to, ako funguje tam.

Keď ste prichádzali do Švédska v roku 2002, tak ste počítali s tým, že možno bude nejaká medaila, alebo možno budete dokonca majstrami sveta?

Človek vždy, keď ide niekde na majstrovstvá sveta, tak verí. Ide tam s úmyslom uspieť. Ale to sa nikdy nedá vedieť. Ono sa to začalo tak skladať, že odrazu sa to otváralo viacej, viacej. A vyzeralo, že aj partia, aj celkovo ten hokej, že to fungovalo. Tak človek stále viac a viac veril.

Potom ešte mohol prísť aj úspech v podobe Stanley Cupu, tam ste boli krôčik od finále.

Vo finále konferencie sme boli s Tampou Bay. A v siedmom zápase sme prehrali 1:2. Takže oni postúpili do finále už o Stanley Cup a vyhrali. Takže nakoniec tá Tampa získala Stanley Cup.

Potom ste zostali sledovať Philadelphiu naďalej?

Sledoval som. Určite. Ale priznám sa, že teraz už nie nejako dopodrobna.

Takže len highlighty a nie v noci vstávať.

To nie. Také tie finálové zápasy play-off, to aj vstanem, ale bežnú ligu málokedy. To jedine, že je fakt v normálnom čase.