Čo si človek ihneď pomyslí, keď začuje, že sa v osade narodilo ďalšie bábätko? Niektorí nič, lebo sa už naučili, že prostredie, ba ani šaty, ba ani množstvo financií nestvoria dobráka, ale našli by sa aj skeptici, čo by ihneď predpovedali budúcnosť. Že z takého dieťaťa veru nebude nič, že ho čaká iba bieda, že sa nezačlení do spoločnosti a nepôjdu o ňom nijaké pozitívne správy.
O to viac je úžasné, nie, je to geniálne, že Boh takto nezmýšľa, a keď sa narodila Elena Lacková, keď si ju ako bábätko prvý raz podržali v roku 1921 v osade vo Veľkom Šariši, tam hore už jasne vedeli, že to bude žena znamenitých kvalít.
Rodičia
Rodičia ju privítali s parádou, otca si ctili, aby aj nie, veď zastával váženú funkciu vajdu, teda akéhosi vodcu komunity a ako hudobne nadaný si svoje vodcovské schopnosti ešte rozšíril pri zvládaní celej kapely.
Oženil sa so ženou, ktorú by v istých kruhoch označili za gádži, čo znamená, že ona rómsky pôvod nemala, ale vytrpela si toho dosť.
Žila v sirotincoch, potĺkala sa sem aj tam, až sa raz zrodila láska, keď ho zbadala a on zbadal ju. Pravdaže, nič o sebe netušili, o minulosti, možno ani o prítomnosti, ale keďže bolo zjavné, čo medzi nimi prebieha, ani jeden sa neodvážil vzpierať sa citom.
„Som doktor,“ tvrdil jej on o sebe a ona uverila, viac vedieť nepotrebovala. Kde žije a že je Róm ako hrom, to sa ukázalo, až keď opustila svoju rodnú krajinu Poľsko a vydala sa s ním na spoločnú cestu. Áno, čo jej o sebe povedal, vyznieva ako ohavné klamstvo, hodné na odsúdenie, ale no, až tak veľmi neluhal. Doktor bolo totiž jeho priezvisko, takže hoci profesiou mal od neho ďaleko, menom ním veru bol, a to až do špiku kostí.
Veľa detí
Našťastie, žena zvládla aj pravdu, aj podmienky v osade a ako rodina držali pokope. Rýchlo si navykla a teraz sa podržte, v manželstve sa narodilo jedenásť detí. A ona, už zmienená Elena, bola jedným z nich, múdra a húževnatá.
V detstve sa už oboznámila s tvrdou prácou, nehnusila sa jej, pravdepodobne sa ani nezamýšľala nad tým, prečo to tak je, jednoducho drela na poli. Školu však napriek všetkému zdolávala, vlastne nie, to znie, ako keby v nej mala ťažkosti, ale ona nemala, a i keď robota na poli si vyžadovala v niektorých mesiacoch jej celú pozornosť, dobehla zameškané učivo.
Utrpenie
Literárne nadanie sa u nej prejavovalo od puberty, tvorila básne a, našťastie, od učiteľky dostala aj podporu. Keby niet tej druhej svetovej vojny, ach, možno by...
Ale nad tým je zbytočne dumať, Elena videla, ako Rómovia trpia, sama trpela. Videla, ako rodinný dom zbúrali gardisti, videla bezmocnosť, veď sama bola bezmocná.
Ona si svoje dojmy pre seba nenechávala, horelo to v nej, potrebovala dať myšlienky verejnosti, lebo o holokauste Rómov sa nehovorilo a dodnes sa viacerí tvária, ako keby sa to nikdy nestalo. Preto písala, a keď sa podelila o to, čo mala na srdci, v novinách ju opisovali, že vraj prvá rómska spisovateľka.
Deti
Elena sa vydala, aj jej potomstvo bolo početné, síce neporodila 11 detí, ako sa to podarilo mamičke, ale šesť. Z chatrče, v ktorej prebývali, sa presťahovali, usadili sa v Prešove, ale ani tam neoplývali bohatstvom.
Bol tu ešte jeden úspech, obrovitánsky, na ktorý by sa zabúdať nemalo, lebo ona ako prvá Rómka vyštudovala na Karlovej univerzite, titul si odniesla ako 48-ročná, keď by to mnohí už vzdali, o nič by sa nepokúšali, ale ona taká nebola.
Prácu si tak ľahko nájsť nedokázala, odsudzovanie fungovalo a funguje dodnes, ale už ako starej matke predsa len zapršalo šťastie aj v tomto smere.
Elena Lacková bola hrdá, že je Rómka, pre Rómov sa usilovala, hovorila, keď hovoriť mala, vzbudzovala nádej a inšpirovala. Jej odkaz je neprehliadnuteľný, že odvšadiaľ môže prísť hrdina.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies