Každý z nás niečo postráda – niekedy otca, inokedy mamu, niekedy len pocit, že niekam patríme. Tento text ponúka mozaiku príbehov – skutočných aj biblických – ktoré ukazujú, že aj keď ľudia zlyhajú alebo odídu, existuje Niekto, kto dokáže zaceliť naše rany a prázdnotu premeniť na požehnanie.
Nikto, nenarodil sa ani jeden, nemá vždy všetko. Sú aj takí, ktorí majú viac, to je jasné. Viac peňazí, možno aspoň na pohľad viac šťastia. Viac priateľov, viac pekných dní. Ale či už sme v takej alebo onakej skupine, vždy sa nájde niečo, čo nám chýba.
Buď niečo malé alebo veľké, buď nedôležité, alebo dôležité. Buď niečo, bez čoho prežijeme bez najmenšieho zaváhania, alebo čosi, čoho neprítomnosť nám spôsobuje bolesť.
Pravda je i to, že človek si vždy vyhľadá dôvod, pre ktorý sa možno trápiť. Ale tiež, aby sme nikomu neukrivdili, niekedy je to naozaj ťažké. Veď uvidíte aj v príbehoch, biblických aj súčasných.
Mali sa brať, čo bolo krásne. Vstup do manželstva by mal byť vždy korunovaný veľkým šťastím, lebo to je šťastie spoznať niekoho, s kým chceme byť až po smrť. Je šťastie vedieť, že nebudeme sami, že sa budeme zobúdzať vedľa druhej osoby deň čo deň a že sa budeme mať komu vyžalovať.
A oni sa, prirodzene, tešili, ale čosi bolo nesprávne. Nevestin otec ich svadbu nepodporoval. Ba čo viac, nielenže nevyjadril podporu, ale ešte aj odmietol prísť na sobáš.
Bol to len jednoduchý obrad, nič veľkolepé, žiadne švédske stoly. Len dvakrát vyslovené áno, piesne, smiech a kvety. Ale ani toho sa nezúčastnil.
Niektorí, tí nepoškvrnení ľudskou zlobou, dúfali, že si to rozmyslí. Tak aj utešovali nevestu, že uvidíš, otec nakoniec príde.
Neprišiel však, hoc ho presviedčali. A aj keď je to určite smutné, Boh to vynahradil. Sála bola plná ľudí, dokonca, na počesť manželov ako prekvapenie prišla speváčka zo zahraničia, aby zablahoželala a zanôtila.
Prešli odvtedy už roky, a kedykoľvek si nevesta spomenie na svoj svadobný deň, usmieva sa. Lebo lásku, ktorú nedostala od otca, jej Boh prejavil skrze iných, dokonca aj cudzích.
Aj iný príbeh sa týka rodiča, ale tentoraz to bolo inak. Jej chýbala mama, ale stratila ju pre smrť, ktorá si pre ňu prišla akosi priskoro. Stratila ju pre život, kde sa rodíme aj zomierame, starneme aj chorľavieme.
Mama bola pre ňu všetkým. S ňou nakupovala, radila jej, trávila s ňou čas. A zrazu jej niet. Diera v srdci obrovská, pocit straty hlboký.
Napriek tomu jej Boh požehnal nie jedného, ale veľa takých, ktorí sa ujali úlohy pomocníkov. Z cirkvi ten pomáhal s nakupovaním, ten s radami. Tomu mohla kedykoľvek zavolať, s tou ísť kedykoľvek do kaviarne, kam chodievala s mamou.
Niežeby jej už nechýbala, to ani zďaleka nie. Len sa bremeno lepšie znášalo, lebo Boh ju takto potešil. Čo chýbalo, doplnil.
A aby bolo jasné, že takéto príbehy sa nepíšu len v súčasnosti, sú tu aj dva príklady z Biblie.
Tak napríklad Noemi. Starozákonná vdova, ktorej zomrel manžel a pochovala aj dvoch synov. Ostali jej len nevesty, ale s tou jednou sa tiež lúčila, lebo Noemi odchádzala do domovského Izraela, zatiaľ čo nevesta ostávala vo svojom rodisku.
No druhá nevesta, volajúca sa Rút, rozhodla sa, že s ňou zostane. Že pôjde do krajiny, ktorú nepozná a bude uctievať Boha, s ktorým nemá osobnú skúsenosť.
A akože to dopadlo? Rút sa v Izraeli, hoci ako cudzinka, osvedčila nadmieru dobre. Získala prácu aj muža. Pre Noemi pripravila budúcnosť, o ktorej sa jej ani nesnívalo. Boh ju poslal, aby prázdnota nebola prázdna. Aby osamelosť bola vyplašená a trápenie odstrašené.
Keď pán Ježiš trpel muky na kríži, videla to aj jeho matka Mária. Vedela síce, že syn, ktorý sa jej zázračne narodil v čase, keď bola pannou, pochádza od Boha a raz sa k Nemu vráti, ani to však nezabránilo, aby ju pohľad neskľučoval. Bol predsa na kríži, potupovaný a bitý. Zradený a opustený.
A hoci to bola pre neho najťažšia chvíľa, našiel v sebe obrovskú silu, keď na ňu pohliadol a pohliadol tiež aj na učeníka, ktorý tam stál.
Ich dvoch vtedy spojil, lebo Máriu nazval jeho matkou a je napísané, že v ten deň našla v ňom ako keby útechu. Boh myslel aj na Máriu a v hodinách, kedy potrebovala oporu, jej ju daroval prostredníctvom mladíka. Opäť raz zaceľoval, odháňal nedostatok a zotieral slzy neviditeľnou dlaňou.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies