Keď prestal dýchať, zasiahol Boh

Jedna obyčajnosť za druhou
Pozná to hádam každý. Obyčajnosť ráno, obyčajnosť na poludnie a rovnako tak aj večer. Tá istá aktivita, ktorá tu bola včera, je nutná na vykonanie aj dnes. Myslím, že jediný rozdiel býva v nálade. Kým v jedno ráno sa človek prebúdza s očakávaním a nezlomí ho ani kamión plný nepodareného, v ďalšie má čo robiť, aby sa prinútil postaviť a opustiť domáci priestor.
Niekedy spestrenie prinesie malá či väčšia zmena, niekedy je prekvapujúce stretnutie na ulici, ktoré sa pritrafilo celkom náhodou, a až keď sa uskutočnilo, jeden i druhý si uvedomil, aké by bolo dobré vídať sa častejšie.
Ale je aj taký deň, ktorý je ako stvorený na zázrak.

Nič to nebude
Jej synovec má tri roky. Je to dieťa krásne, a ako to už býva zvykom, aj výmyselné - vymýšľa si, napríklad, aj svoj vlastný jazyk, ktorému nerozumie nikto, iba on. Ochorel, ale bola to bežná choroba, vyskytla sa síce aj teplota a aj iné symptómy podobné chrípke, ale lieky mal, a tak sa nepredpokladalo zhoršenie.

Telefonát
Zdal sa to byť večer ako každý druhý alebo aj tretí, oddychovalo sa, pomaly sa pripravovalo na spánok. Vyrušenie sa dostavilo s telefonátom, ktorého obsah bol nielen znepokojivý, ale oberal o reč a vháňal slzy do očí.

„Malý je v nemocnici. Bolo to strašné. Dostal nejaké kŕče, z ničoho nič spadol na zem a..." odmlka symbolizovala závažnosť toho, čo ešte len odznie, „a na niekoľko minút nedýchal. Je v ohrození života."

Celá domácnosť začala vyzváňať na poplach. Rodinu zachvátil strach a úzkosť z toho, čo sa stane. V hre bolo priveľa - veď predsa sa to týkalo jedného ľudského života.

Modlitba
Ona vošla do svojej izby a zatvorila za sebou dvere. Vedela, že aj jej rodičia, teda chlapčekovi starí rodičia sa budú tiež prihovárať u Boha za uzdravenie, aj tak však pocítila naliehavé nutkanie uzavrieť sa do súkromia. Túžila byť s Bohom sama, všetko mu vyžalovať, oprieť sa o neho. Automaticky napísala esemesku aj pastorovi a aj jeho prosila o modlitbu, pričom nezabudla vykresliť nezávideniahodnú situáciu.

Oprela sa o vankúš a mienila vstúpiť do modlenia sa, ale nenachádzala slová. To, čo ju oblapilo, by sa dalo nazvať ochromenie. Bola príliš stiesnená, priveľmi zdrvená. Rozprávala sa teda s Bohom vo vnútri, v duchu mu prednášala to aj ono, volala na jeho moc a nesmiernu dobrotu, ktorá je neopísateľná.

Vtom si bola istá, že k nej preniklo uistenie z neba.

„Neboj sa," zašepkal Boh do jej duše, „chlapcovi sa neskriví ani vlas na hlave."

A ona uverila, Boh by jej neklamal.

Na druhý deň bol chlapček natoľko v poriadku, že sa radoval, dokonca nadšene tancoval v nemocničnej izbe.