Keď vám Boh hovorí, že títo ľudia už do vášho života nepatria

Spomenula som si na môjho milovaného apoštola Pavla. Bol zrazený na kolená. Bol Bohom na nejaký čas dokonca oslepený. Zo sekundy na sekundu stratil všetok jeho dovtedajší život, „silu“, „vplyv“... Bolo mu to doslova vytrhnuté z rúk. Bol pokorený a zhodený. Aby mohol získať to najväčšie a jediné víťazstvo.

Nikto za ním neprišiel, nedohováral mu v dobrom, nevyučoval ho, nevyžaroval na neho lásku, ani na neho nekládol ruky. Nič také. Bolo to medzi ním a Bohom. Osamote. Zhodený na zem, oslepený, obratý o minulosť prišiel k tým najväčším darom. K svojmu skutočnému životu a skutočnej sile. V mizérii, na zemi, v strachu a slepote začul Boha. Až tak mohol všetko zlé a staré pustiť...

Milujem Pavlov príbeh. Je v ňom toľko pravdy. A možno v ňom vidím aj kúsok svojho príbehu. Ten moment, keď už všetko zlé a deštrukčné v mojom živote bolo vyhnané do absurdných rozmerov a ja som ležala na zemi. Už sa nedalo ísť nikam ďalej. Všetky „moje“ zdroje boli vyčerpané. Všetky „moje“ riešenia zlyhali. Doviedli ma sem, na koniec. A všetky „moje“ sily ležali v prachu, pred Ním. Ktorého som konečne, v tej odovzdanosti a bezvládnosti mohla začuť. Nechať sa Ním dotknúť a vziať do náručia.

Niekedy životné riešenie a zlom prichádza vtedy, keď už nemáme po ruke žiadnu pomoc, skrátka nikoho. Keď došli „zdroje“, z ktorých sme sa dovtedy napájali. Aby sme mohli naraziť na ten večný zdroj. Niekedy tak aj vo vzťahoch platí jediné – no contact. A určite to platí v tých chorých, toxických, deštrukčných vzťahoch, kde vládne princíp manipulácií, zneužívania, zastrašovania, viny, závislosti, väzenia.

Vyslobodenie z toho väzenia prichádza iba odchodom. Ani dohováraním, ani pekným slovom, ani snahou, ani tolerovaním, ani akceptáciou. Odchod, ktorý zruší všetky falošné zdroje, vzťahy, využívanie, závislosti. A po ktorom zostanú obe strany (pretože závislý je v tomto prípade v istom slova zmysle manipulátor na zneužívanom, ale aj naopak – obeť na svojom predátorovi) zoči-voči otázke: Kde je ten skutočný zdroj, skutočná pravda? Kde je môj skutočný prameň, z ktorého vyžijem?

Niekedy sa to deje v tme, niekedy na kolenách, niekedy v slepote. No vždy po tom, keď necháme zomrieť ilúzie, prichádza životodarná pravda. Nový život. Keď sa spätne pozerám na to staré, vidím, že som hatala a ničila svoju životnú cestu práve tým, že som nedokázala odísť. Nedokázala som vniesť do situácie pravdu a oslobodenie, pre mňa, ani pre druhú stranu. Veci častokrát vyhnili, vyprchali do stratena, prekrútili a pretransformovali sa do inej toxickej podoby...

A mala som to urobiť. Odísť. Z minúty na minútu. Sekať. Odpájať zdroje. Nenašla som... silu? Múdrosť? Odvahu? Bola som zmotaná toľkými závislosťami a strachmi?

Neviem. Už to nevrátim. Odovzdala som to všetko – tú svoju neschopnosť stáť si vo svojej integrite – Bohu, a viem, že aj to mi odpustil. A viem tiež, že ak to môžem nejako „odčiniť“, tak tým, že budem povzbudzovať druhých. K pravde. K integrite. K slobode. K vykročeniu do toho najkrajšieho plánu – byť tým, kým nás stvoril Tvorca celého vesmíru, hviezd, slnka, zeme, morí. Áno, je to veľká výzva! Ale žiadna krajšia neexistuje. Niekedy pri nej treba aj rozlúčiť sa, zavrieť dvere, rozseknúť uzol, odchádzať, plakať. Celkom sa Mu odovzdať, strácať (minulosť a staré ja), chvíľu sa aj báť, niekedy byť aj bezbranný, odhalený a nebezpečne úprimný...

No stále aj tak kráčať, kráčať k tomu prameňu autentickosti, ktorý do nás vložil On. Často je to miesto skryté niekde uprostred húštiny, hôr, alebo sa vyjaví po mnohých a mnohých dňoch ako oáza uprostred púšte. Ale stačí jeden hlt tej skutočnej živej vody a budeme vedieť, že nič iné nás už nikdy nenasýti. Iba jeho pravda o nás.

Kedy nám Boh dáva znamenie, že tento človek do nášho života nepatrí:

1. Keď ničí a plieni našu záhradu. Záhradu, kde rastú plody nášho úsilia, snov, túžob, ale aj naše radosti, vzťahy, pokoj, prosperovanie. Záhrady, ktorá odzrkadľuje rast vo všetkých oblastiach nášho života. Keď je v našej blízkosti dlhodobo človek, ktorý hatá naše úsilie, sústredenie, energiu na všetko to dobré, záhrada prerastie burinou, ktorá postupne pohltí všetku krásu kvetov a zdravie plodov v nej. Nečakaj, kým zožerie všetko dobré v tvojej záhrade, ty ju musíš vyplieť!

2. Keď pôsobí ako rozbuška, ktorá rozhádže celý deň. Stačí jedno slovo v telefóne, niekedy jedna myšlienka naňho, a ste vykoľajení! Nemôžete sa sústrediť na prácu, na svoje záležitosti, čokoľvek súvisiace s ním vás dokáže rozobrať na súčiastky, obrať o smer, radosť. Všetky vaše myšlienky, pozornosť, energia sa akoby nevysvetliteľne stáča k nemu? To je znak chorej manipulácie a závislosti.

3. „Kráčanie po škrupinkách“ – znám syndróm, kedy sa pri danom človeku cítime neustále ako na ihlách. Našľapujeme tak, aby sme ho žiadnym pohybom nevyrušili, aby naše slová, názory boli voči nemu v poriadku, aby nič v jeho okolí nevybuchlo. Je obrovskou námahou už len to – byť v jeho prítomnosti, pretože pri ňom nevieme byť autentický, pravdivý, úprimný.  Vzťah bez úprimnosti nikdy nie je zdravý vzťah.

4. Parazitovanie. Nejakým zázrakom sa mu podarí docieliť, že ste uverili, že vy ste zodpovední za jeho pocity, nálady, šťastie, plnenie potrieb a obviňujete sa za to, ak stále nie je naplno šťastný. Zarýva sa hlboko do vás každý jeho povzdych, sťažnosť, námietka. Inými slovami – nesiete si na svojom chrbte život niekoho druhého...

5. Bumerang. Človek vedľa vás je nevykázateľný, nekritizovateľný, nedotknuteľný. Akýkoľvek náznak námietky z vašej strany sa vám vracia ako tvrdý úder do hlavy. Keď sa pokúsite skritizovať, či poukázať, že sa vám niečo na jeho správaní voči vám nepáči, zosype sa na vás halda výčitiek, krik, plač, výčitky, obviňovanie. Človek tak okolo seba vytvorí auru nedotknuteľnosti, ktorá zabíja všetkých okolo neho.

6. Viete, že je to „mŕtvy“ vzťah. Neprináša do vášho života nič dobré. Neslúži vám, nedeje sa v ňom nič správne, pravdivé, nič povzbudivé pre budúcnosť. Napriek tomu sa bojíte rozseknúť to, závislosť je príliš silná. Máte strach z reakcií jeho, alebo okolia? Máte strach, čo bude ďalej? Nebojte sa, všetko vo vašej budúcnosti môže byť len lepšie ako takýto jedovatý vzťah.

7. Boh už toho človeka z vášho života dal preč. No vy ste mu opäť dovolili vrátiť sa. Čo k tomu dodať. Všetky okolnosti vášho života vám dávajú jasne najavo, že tadiaľto cesta nevedie a blikajú na nej všetky výstražné znamenia „stop“, no vy si stále nahovárate, že na tretí, štvrtý pokus už bude ten vzťah vyzerať lepšie? Nebude! Nevymýšľajte si fantázie v hlave, ale pozrite sa na realitu – aké plody vám ten vzťah doteraz do vášho života priniesol? Lebo podľa ovocia ich poznáte...