Písal sa rok 1984, keď sa v nemocnici rozľahol krik novonarodeného bábätka. Pravda, v rovnaký deň prišli na svet aj iné deti, ale pre rodičov dievčatka, ktoré mrnčaním dávalo na známosť, že žije a bude mať svoje túžby, neexistoval nik iný.
„Budeš sa volať Aneta,“ rozhodlo sa pohotovo a ťažko povedať, či by i menovaná súhlasila alebo by si vybrala iné oslovenie, na tom vlastne už pramálo záleží. Isté je len toľko, že Aneta mala odjakživa vypestovaný zmysel pre módu a že vedela vdýchnuť krásu i tam, kde na prvý pohľad nijaká nebola.
V puberte
V čase dospievania, ako to už býva, ju začali priťahovať všakovaké kozmetické prípravky, rada by sa líčila a skúšala ťahy sem i tam, aby zistila, ktorý jej pasuje a ktorý, naopak, vylúčiť. Rodičia neboli dvakrát nadšení a pravdou je, že skorý záujem o podobné záležitosti neschvaľovali. „Zdá sa mi, že máš nafarbené mihalnice,“ povedala jej raz mama. „Nie, určite nie,“ vehementne popierala Aneta, ale bolo celkom zbytočné zatĺkať zjavné.
Život
Rok za rokom plynuli a Anita sa, ako sa to vraví... Ach, áno, usadila. Stala sa z nej vynikajúca a zodpovedná matka, na pleciach jej leží starostlivosť o piatich malých nezbedníkov. Kedysi snívala, že bude mať dievčatká, že skrášli vlastné dcéry a všeličo ich naučí, ale Boh to raz zariadil tak, že jej nadelil synov. Ako si iste viete predstaviť, nudiť sa nemá kedy, lebo najmladší, mimochodom, dvojičky, oslávia v lete päť rokov, a tak sa zvŕta, snaží sa a spolu s partnerom si budujú domov, čo by stál aspoň na akých-takých pravidlách.
Kedykoľvek však Anetu zahliadnete v obchode, na návšteve alebo kdekoľvek inde, jakživ by ste netipovali, že je päťnásobnou matkou. Vždy si vykračuje nalíčená, upravená, každý kúsok oblečenia jej sedí ako uliaty.
Zdanie opäť klame
Iste, dakto by si pomyslel, že vedieť sa nalíčiť či porobiť si vlasy, nie sú veci, o ktorých sa oplatí písať. Ale verte mi, sú isté situácie, keď je práve i maličkosť mimoriadne vzácna. Nedávno Anetinej matke diagnostikovali rakovinu a keďže podstúpila agresívnu chemoterapiu, vlasy jej padali, i sa jej čudne lepili a ona bola, prirodzene, nešťastná, lebo sa jej nepozdávala predstava, že stratí niečo, čo je vo všeobecnosti považované za pýchu väčšiny žien.
Zdravotná sestra sa jej pokúšala napraviť účes i náladu, ale nikomu sa to nepodarilo. Nešlo o povrchnosť, veď koniec koncov žena sa pasuje s bolesťami, s užívaním liekov a so všetkým, čo jej má v budúcnosti priniesť uzdravenie. Ale ako tá, čo je pripútaná na lôžko, čo sa veľmi usiluje, aby našla v sebe porozbíjané kúsky nádeje, by sa rada cítila vo svojom tele dobre, žensky. Ochorenie beztak vzalo veľa, prečo sa teda nepokúsiť zvíťaziť nad ním i inak? Napokon Aneta, vyzbrojená skúsenosťami i trpezlivosťou, dosiahla, že vlasy sa upokojili a dokonca na pohľad vyzerajú pekne.
Nepodceňujme teda nič, lebo hoc by dojem luhal, všetko sa nakoniec zíde. To, čo by jeden nazval odpadom, môže byť pre iného poklad a ktovie, možno sa Aneta cvičila v krásne práve pre chvíľu, aká nedávno nastala.
Prečítajte si tiež: Zdá sa vám, že život sa akosi vykoľajil? Boh má aj tak všetko pod kontrolou!
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies