Miroslav Rehák: V mojom živote by som nič nemenil

Dokonca v sobotu 14. februára, teda v deň, keď v kruhu svojich najbližších, priateľov, bývalých zverencov, kolegov a priaznivcov basketbalu oslavoval svoje 80. narodeniny.

"Od ľudí, ktorí stáli pri zrode tejto myšlienky, je veľmi milé predovšetkým to, že nezabudli na ocenenie práve tých najstarších. Potešilo ma, že začali od tých, ktorí písali najkrajšie kapitoly dejín slovenského basketbalu," povedal hneď po dekorovaní pre agentúru SITA bývalý tréner Interu Bratislava, dvojnásobných federálnych majstrov v basketbale mužov (1983 a 1985). 

"Ktorý duel spod deravých košov mi najviac utkvel v pamäti? Ku ktorému sa v mysli často vraciam? Spomínam si, že keď sme získali druhý titul v roku 1985, záverečná fáza súťaže sa hrala turnajovým spôsobom. My, keďže sme vyhrali turnaj v Ostrave, sme už boli federálni majstri, no ešte na nás čakal záverečný turnaj v Bratislave. Ja som vtedy mal úžasný strach, aby z toho nebola totálna hanba. Obával som sa, že to hráči zoberú veľmi laxne. Veď už sme nemuseli vyhrať žiadny zápas. Už sme boli majstri! Našťastie, partia okolo Stana Kropiláka každý súboj vyhrala. To teda boli také chvíle, keď sa moji zverenci k svojim povinnostiam postavili veľmi seriózne. Potešilo ma, že to dokázali naplno odohrať ako sa patrí na pravých športovcov," priblížil Miroslav Rehák okamihy, počas ktorých bol na trénerskom poste vrchovato naplnený krásnymi emóciami. 

Obdivuhodný znalec slovenského basketbalu vzápätí vylovil zo svojej pamäti aj najpamätnejší životný duel, v ktorom hral. "Keď bol Svit v roku 1961 ako prvé slovenské mužstvo československým majstrom, my sme doma zdolali Brno. Pre túto prehru Brno prišlo o titul. A druhýkrát mohol byť o rok Svit opäť majstrom, no my sme Brňanov už na domácej palubovke nezdolali. Počas zápasu s nimi sme urobili chybu v taktike. A kým sme sa spamätali, prehrávali sme o osem bodov. Takže raz sme Svitu pomohli vyhrať československý titul, no druhýkrát sme im to našou chybou vlastne prehrali... Aj takú podobu môže mať basketbal," priblížil Miroslav Rehák svoj najpamätnejší súboj pod deravými košmi v drese vtedajšieho tímu Slávia VŠ Bratislava. 

"Mne sa nikdy nedarilo v Olomouci. Ale darilo sa mi na Sparte. Eugen Horniak tvrdil, že nemá rád telocvičňu, v ktorej hrala Sparta Praha. Ja som mal doslova nočnú moru z palubovky v Olomouci. Neskôr mi podobné zážitky s neobľúbenými halami, v ktorých sa im nedarilo, nech robili, čo mohli, spomínali aj iní hráči. Jednoducho, každý z nás mal prostredie, v ktorom nerád hral," tvrdil prvý reprezentačný tréner mužov Slovenska po roku 1993. 

Skúsený basketbalový svetobežník sa pri spomínaní na svoje športové zážitky nevyhol ani téme o najväčšom sklamaní, ktoré zažil pri svojom obľúbenom športe. "Jednoznačne to bol medzinárodný turnaj kadetov v Bulharsku. Mám pocit, že to bolo v roku 1974. V československom výbere mladých hráčov bol vtedy aj dlhoročný interista Oto Matický. Z tohto turnaja na ME kadetov postupovali dvaja. O možnosti hrať na ME sa malo rozhodnúť medzi Tureckom, Bulharskom a nami. My sme boli jediným tímom, ktoré na turnaji prevýšilo Turecko, no prehrali sme s domácim výberom... Jediným mužstvom, ktoré dokázalo zdolať Turecko, sme boli my! Hoci nerád, musím to povedať tak, ako to naozaj bolo. Lebo zásluhou poľského rozhodcu sme na tento šampionát nepostúpili. Na neskoršom európskom šampionáte dominovali Turci, ktorých sme zdolali, no Bulhari, ktorí postúpili na náš úkor, nevyhrali na ME ani jeden zápas. My sme tam 'vďaka' poľskému rozhodcovi chýbali. Práve on nás ´potopil´ v súboji s Bulharmi. To bolo jediný raz v mojom živote, keď som po zápase plakal od zlosti a bezmocnosti. Úplne som bol zúfalý, no nedalo sa nič robiť," opísal Rehák svoje najhoršie chvíle pri kormidle vtedajších československých kadetov. 

"Veľmi veľkú radosť som mal z postupu československých juniorov, ktorých som neskôr trénoval, na európsky šampionát do Fínska. Dostali sme sa tam z veľmi silnej skupiny. Ten tím tvorili veľmi šikovní hráči. Podarilo sa mi ich doslova sfanatizovať. Dával som im domáce úlohy. Poslúchali ma na slovo. Celé mužstvo chcelo urobiť veľký výsledok. Mal som z toho všetkého veľmi dobrý pocit. Videl som, že to všetko má zmysel," doložil čerstvý osemdesiatnik vzápätí, aby to nevyzeralo, že sa v taký pamätný deň iba sťažuje. Keďže ďalší dvaja laureáti Siene slávy slovenského basketbalu na sobotňajšiu slávnosť v Hant aréne zo zdravotných dôvodov nemohli prísť, prítomným médiám zostal napospas iba bývalý hráč Pezinka, Slovana Bratislava a Slávie VŠ Bratislava, ktorý okrem reprezentácie Sudánu stál aj pri kormidle kadetov a juniorov Československa, trénoval mužov Nového Jičína, Lučenca, Žiliny a ženy Myjavy. Ako asistent pôsobil aj pri čs. reprezentácii mužov. 

"Teraz by som nerád vyzdvihol iba seba. Ja som spokojný s priebehom celého môjho života. Som veľmi spokojný s hráčskou, trénerskou, pedagogickou i publikačnou činnosťou. Pri tejto mojej osemdesiatke to beriem tak komplexne. Všetko dokopy. Jedno bez druhého nemôže byť," tvrdil v malej telocvični bratislavskej Hant arény Miroslav Rehák a pokračoval: "Keď sa ma novinári nedávno pýtali, čo by som vo svojom živote chcel zmeniť, odvetil som, že nič. Absolútne nič. Ja som spokojný. Všetko je v poriadku. Všetko je tak, ako má byť".