Jaroslav Majzel niektorým fanúšikom odkázal, že hokejisti nie sú stroje a majú právo aj na zlyhania. Spomenul, ako zaujímavo s prehrami nakladal bývalý český brankár Philadelphie Flyers.
Je to pravda, že hokejista, najmä brankár, sa po prehratom zápase utiahne do seba a žije tým až do ďalšieho zápasu, skľučuje ho to?
Myslím si, že je to u každého individuálne. V tom je tá veľkosť tých hráčov, ktorí to dokážu hodiť za hlavu. Keď som bol u Michala Handzuša v Amerike, videl som, ako Čechmánek dokáže po prehratom zápase hodiť všetko za hlavu. V tom je veľkosť hráča. Čím je ten hráč väčší, tým si môže dovoliť aj viacej neúspechov. Čiže u takého brankára, ktorý je napríklad dvojka a dostane sa do pozície jednotky a zrazu mu nevyjde zápas, tak určite, si myslím, že ten zápas rozoberá veľmi dlho v hlave.
Bývalý brankár Banskej Bystrice Teemu Lassila vo finále s Trenčínom išiel lapačkou proti puku, ktorý na neho smeroval z diaľky. No nechytil ho a puk skončil v bráne. Je to aj o psychike.
Tým, že ja som bol brankár, tak som čítal veľmi veľa literatúry. A keď som sa chcel venovať deťom, tak som musel. Ľudia zabudli, že my nie sme stroje. Aj brankár má právo byť neúspešný a mať zlyhanie. Keď zlyhá obranca, je tam ešte stále brankár. Ale brankár keď zlyhá, tak žiaľ, vyzerá to zle. Áno, brankár by taký gól nemal dostať. Ale stane sa to. A stane sa to aj veľkým brankárom.
Okrem Miša Handzuša sa dobre poznáte aj s Vladimírom Országhom, dnes úspešným trénerom.
S Vladom som vyrastal. Je to úžasný človek. Aj keď si stále myslím, že si zaslúžil hrať ten hokej dlhšie. Prešiel dlhú cestu. Ja ho poznám od šiestich rokov. A viem, čo v tom chlapcovi je. Držím mu palce a som veľmi šťastný, že táto životná dráha mu ide tak, ako mu ide.
Ako hodnotíte kanadský štýl, ktorý Banská Bystrica hrá a hrala ho aj pod Országhovým vedením?
Ja som ten štýl miloval. Toto je Bystrica. My ako deti sme takto hrávali. A preto sme boli takí dobrí v tých mládežníckych tímoch. Lebo nás nútili do toho kontaktného hokeja. A vždy sme boli vedení k tomu, že keď prehráte, aspoň ich zbite telom. Vždy nás učili nepadať, aj keď ťa sekne, keď ťa hákuje, musíš ísť ďalej, musíš korčuľovať aj v tom háku. Toto som na Bystrici miloval. Toto je proste Banská Bystrica.
Ale potom ju mnohí nemajú radi.
Každý, kto k nám prišiel, tak hovoril, do frasa, ideme do Bystrice, tí nás vyrúbu. Hrali sme vždy fyzický hokej. My sme zažili trénerov, ktorí sa chceli vzdelávať a hrať moderný hokej. Možno preto sa tí chalani dostali tam, kam sa dostali. My sme zažili vynikajúcich trénerov. Síce sme na nich vtedy nadávali, ale dobrý tréner je ten, na ktorého sa nadáva. Oni boli výborní, klobúk dole, či už tréner Daniš, Šimčík, Longauer a ďalší. My sme si prešli fakt tvrdou školou. Oni na jednej strane boli takí, že niekedy to išlo až takmer do psychopatie, nikdy sme nevedeli ani kedy je koniec tréningu, ale vždy boli výsledky. Tí, čo to vydržali, žali ovocie. A mne sa vždy páčila tá sparťanská výchova.
Vy ste ako tréner dokonca podobne tlačili aj na ženy.
Mal som možnosť trénovať ruské hokejistky. A tam som vtedy zbadal, že neviem, či my ten svetový hokejový vlak dobehneme. Ja keď som videl, ako trénujú ženy, čo sú ženy schopné odtrénovať, tak tie mi zobrali ilúziu o slovenských športovcoch.
Ruský štýl má tú tréningovú tvrdosť Viktora Tichonova v sebe. Zvládnu veľa.
To je niečo strašné. My sme za sedem dní mali 30 tréningových jednotiek. Ony tri týždne išli v takom tempe, čo podľa mňa nevydrží ani profesionálny vojak. A tie ženy išli. A pre mňa to bola radosť trénovať. To bola pre mňa veľká trénerská škola. Bolo tam toho veľmi veľa. A ony to vydržali. Vedeli, prečo to robia. Nereptali. Za tri týždne nepovedali jedno zlé slovo.
Prečítajte si aj prvú a druhú časť rozhovoru s Jarom Majzelom.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies