Musela si dať život znovu dokopy

Keby a keby
Myslím, že každý s tým má skúsenosť. Rozdiel je len v tom, že niečia je osobná a niečia sprostredkovaná. S niekým je vytvorený blízky vzťah, nezáleží na tom, či je priateľský alebo oveľa intímnejší. Je to jednoducho porozumenie a poskytuje sa vzájomná útecha. A odrazu, celkom prekvapivo, sa to skončí. Nič nie je také, aké bývalo a nič nedáva zmysel. Potom si ten, kto je zranený, hovorí: „Keby som tak vedel, že ten rozhovor bol náš posledný, povedal by som viac. Urobil by som viac. Prejavil by som viac."

Cesta späť k náprave však už neexistuje a jediné, čo ostáva je vzdať sa alebo sa s tým popasovať najlepšie, ako sa bude dať.
Stratu a jej dôsledky podrobne rozoberá spisovateľka Nina LaCour v románe Pôjdem tam, kam pôjdeš ty. Prioritne je kniha určená pre tínedžerov, ale bola by škoda, a to naozaj veľká, ak by sa zaškatuľkovala a ostala by nepovšimnutá staršou vekovou kategóriou.

Veď jej to sľúbila
Caitlin navštevuje strednú školu a je tak normálne nenormálna. Nesnaží sa vyčnievať, ale ani sa neskrýva. Len jednoducho žije, učí sa, a fotografuje. Je to jej vášeň, hoci ona si o sebe nemyslí, že by v umení fotografovania nejako obzvlášť vynikala.

To Ingrid, jej najlepšia priateľka, ona je umelkyňa a vypovedá o tom zbierka jej zachytených momentov prostredníctvom objektívu. Ich priateľstvo je pevné, nič ho nemôže zlomiť a ani si nevpustia do svojho maličkého sveta nikoho, kto by sa nebodaj chcel votrieť a zaujať tak miesto v strede. Ony dve si vystačia. Caitlin si myslí, že Ingrid pozná. Je presvedčená, že všetko bude v poriadku. Ingrid jej sľúbila, že pôjde tam, kam aj ona a nerozlúčia sa. Keď sa však Caitlin v jedno ráno prebudí, jej vnútro sa roztriešti na milión kúskov. Ingrid spáchala samovraždu.

To nie je ona
Caitlin je zdrvená. Nespí, s nikým sa nerozpráva, fotoaparát nevezme do ruky. Nerobí nič, iba si prehráva spomienky, ktoré sú stále nažive a bolia. Nemá cieľ, nemá radosť, nie je sama sebou. Keď sa nazdáva, že ten nápor nevydrží, pod posteľou nájde denník a pochopí, že Ingrid ho tam nechala zámerne. Začne čítať, jedna strana za druhou mizne. Riadky jej ukazujú inú časť Ingridinej osobnosti - temnú a dosiaľ nepoznanú. Spochybňuje to všetko, čomu Caitlin verila a súčasne jej to dáva nádej.

Je čas
Čím viac Caitlin číta, tým väčšmi si uvedomuje, že život, ktorý sa jej rozbil, sa sám neposkladá. Musí mu pomôcť. Mala by objaviť ďalšie priateľstvo, opäť by mohla snívať a aj odpustiť. Napriek závažnosti a pochmúrnosti, ktorá je s témou spojená, román nie je zmes depresie a zúfalstva. Je to obrovská spŕška nádeje a postupného uzdravovania sa. Ak sa niečo rozbilo, dá sa to zlepiť.

Na príbeh sa nedá zabudnúť a nedá sa ho čítať bez toho, aby niečo po sebe nezanechal. Ako posledná po ňom ostane trochu nutná a trochu strašidelná otázka.

Ako dobre vlastne poznáme svojich blízkych?