Myslel si, že je opitá. Ona však len svoje trápenie žalovala Bohu

Výnimočnosť, čo nad ňou visí, spočíva vo zvesti, ktorú pre nás symbolizuje jej život. Veď kto sa kedy necítil pokorený? A komu sa občas nezdalo vytúžené nedosiahnuteľné?
Anna prežila pád i povýšenie. Vypočula si urážky, ale aj sa jej dostalo zástancu. Vzdala sa v prospech lásky, ale aj získala a to oveľa viac, než si kedy vo svojom trúchlení dovolila dúfať.
Trpela pocitom zabudnutosti, ale Boh sa na ňu rozpomenul. A dal jej niečo, čo neskôr ovplyvnilo celý ľud.
Milovaná, a predsa nešťastná
Anna mala, takpovediac, šťastie v nešťastí. Bola vydatá za dobrého muža. Áno, nebola jeho jedinou manželkou, o priazeň partnera sa delila ešte s inou ženou, ktorá sa k Anne správala necitlivo.
Manžel však miloval viac Annu, to ona bola v jeho očiach tá vzácna, to jej slzy ho boleli. Láska však nestačila, ani najvrúcnejšia pozornosť nezahojila ranu.
Tá druhá totiž porodila, kým Annu sužovala neplodnosť. Ach, koľko hnevlivých slov si Anna od sokyne vypočula a ako veľmi chcela zmeniť svoj trpký osud. Darmo ju manžel chlácholil a vypytoval sa, či on nie je lepší ako dieťa, či jej dáva málo miesta v srdci. A ona, unavená z čakania na zázrak, urobila to jediné, v čom videla záchranu. Obrátila sa s prosbou o vyslyšanie k Bohu.
Dala sľub
Konala sa pravidelná návšteva chrámu. V tom čase sa Anna modlila tak úpenlivo, že vzbudila začudovaný pohľad slúžiaceho kňaza. Jej rozhovor s Bohom sa odohrával v duchu, pery sa pohybovali nemo, vďaka čomu ju kňaz obvinil, že je opitá. Anna však vysvetlila konanie a učinila Bohu sľub, ktorého dôsledky si možno nedostatočne zvážila. Ak jej dá syna, ona ho potom zasvätí pre službu a dobrovoľne sa ho vzdá.
Boh ju zreteľne počul a syna jej dal. Pomenovala ho Samuel a v prospech sľubu sa ho skutočne vzdala.
A keďže si On, čo plní priania, vážil jej obetu, nenechal ju smútiť a požehnal jej ďalšie deti, ktoré si ponechala v opatere. A Samuel? Ten rástol a bol milý všetkým.