Biblia je plná veršov, ktoré nás, čitateľov, usmerňujú, že na slovách záleží. Sú totiž slová, ktoré tvoria, a sú aj také, ktoré rúcajú. Sú slová, ktoré sú plné dobrého a sú aj také, čo sú prázdne, falošné a zbytočné.
O slovách ako takých je veľa čo povedať, kým sme na zemi a dýchame v pominuteľných telách, budeme si musieť stále pripomínať večné pravdy, lebo ako sa zdá, zabúdame práve na to, čo sa najviac omieľa. Je jedno, koľkokrát sme o tom počuli, koľko riadkov nám preletelo pod zrakom, aj tak zlyháme a znovu a znovu padáme do pasce nesprávnych slov.
Ešteže máme ďalšie a ďalšie príležitosti od Boha, ako sa poučiť a osvojiť si to, zapamätať a vyvarovať sa. A viac vravieť také slová, čo menia životy.
Najlepšie slová
„Ježiš, verím, že si skutočný, že si za mňa zomrel. Potrebujem ťa.“
Tak nejako znejú slová, ktoré od základov premenia človeka, ktoré spôsobujú, že z tvrdého sa stáva jemný, zo sebeckého súcitný, že zo zlomeného srdca sa postupne začne vyplavovať zlé a uzdraví sa. Takáto modlitba, vyskladaná z jednoduchých, ale úprimných slov, otvára dokorán dvere do neba. A do radosti. Do nádeje aj pokoja. Do nového spôsobu prežívania.
Dobré slová
Slová povedané v tom správnom čase sú ako hojivá masť na dušu. Keď za niekým prídeme a nebudeme šetriť povzbudeniami, keď sa nebudeme hanbiť vyjadriť, ako nám na druhom záleží. Keď si ukrojíme z času a niekomu v ťažkostiach zopakujeme, že sme tu, keby sa čokoľvek prihodilo a že raz bude predsa len dobre. To sú slová, čo tvoria vzťahy, čo stavajú most od srdca k srdcu. To sú slová útechy. Nás nič nestoja, a predsa inému majú moc priniesť svetlo do temnoty.
Najťažšie slová
No a potom je tu veta, čo sa vyslovuje najťažšie, lebo kráča ruka v ruke s obetou.
Jeden muž, Ježiš, raz nabral odvahu, hoci mu tiekli slzy a potil krv. Nachádzal sa v istej záhrade, vedel, že ho čaká ukrižovanie, koniec koncov kvôli tomu sa narodil. Tak sa to celé dohodlo ešte v nebi, že príde na svet v ľudskom tele, aby na kríži zničil hriechy ľudstva. Niežeby to nechcel urobiť, niežeby si to rozmyslel, ale doľahla na neho ťažoba. Úzkosť. Bol sám, opustený, hodina smrti sa blížila, už to tam skoro bolo.
„Bože, ak je to možné, vezmi odo mňa tento kalich,“ pomodlil sa Ježiš vtedy. Keby bol skončil prihováranie sa k nebeskému Otcovi iba týmto vyhlásením, všetko by bolo iné, ale on pokračoval a vyslovil slová, čo prepísali históriu.
„Nech sa stane tvoja, a nie moja vôľa.“
Aj my sa ocitáme tvárou v tvár rozhodnutiam, niečo chceme, tak urputne na tom trváme, ale kdesi tam hlboko vnútri vieme, že to nie je najsprávnejšie. Sme na dne, bojujeme, niečo sa blíži. Sú to tie najťažšie slová, ale keď napokon vyznáme to, čo vyznal Ježiš, niečo zásadné sa premení. Naša budúcnosť, aj naša prítomnosť. Keď si uvedomíme, že naše túžby sú možno intenzívne, ale nie vždy dobré, naproti tomu Boh má vždy dokonalý plán, keď uveríme a sme ochotní riskovať, robíme miesto niečomu veľkému. Niečomu ako zázrak.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies