Dieťa má jedinečné privilégium prejaviť celé emocionálne rozpoloženie do slov aj skutkov, kým dospelý si musí vystačiť s poznaním miesta, ktoré je za hranicou prijateľného.
Dieťa smie plakať nad odretým kolenom a rodičia sa ho čo najväčšmi snažia utíšiť. Hovoria mu, že jeden pád predsa neznamená, že by nemalo viac skúšať chodiť a že ubolené sa čoskoro zahojí a viac si na bolesť nespomenie. A ono verí, vstane a robí podľa pokynu staršieho a skúsenejšieho.
Dospelý ale pamätá na bremeno povinností, ktoré mu bolo nadelené, nemôže si dovoliť oplakávať buchanec a neúnavne sa musí hoc aj plaziť, aby sa každý deň posunul aspoň o kúsoček vpred. Bolo by smiešne, keby zakaždým klopal na dvere rodičovského domu a žiadal o utíšenie. Nepatrilo by sa a vyvolalo by to aj dávku pochybností o zdravom úsudku, keby volal o pomoc a príležitosť, aby ho niekto uspal, keď sa uprostred nocí budí a nie a nie zaspať.
Vybral si ho
Jeden z dvanástich učeníkov menom Ján, ktorý je považovaný za azda najjemnejšieho spomedzi známych nasledovateľov Ježiša, by mohol opisovať siahodlhé spomienky, ako on získal útechu. Ježiš, teda Boží syn, si ho vybral.
Áno, On sám si ho vyvolil, aby ho sprevádzal a delil sa s Ním o dobré aj zlé. A Ján šiel, počúval, sledoval a uchovával si všetky záležitosti v pamäti. O jeho postoji, ktorý prináša úsmev aj nádej, sa dočítame v evanjeliu podľa Jána, ktorého autorom je, ako inak, on sám.
Posledná večera
Bolo to takto. Ježiš si zorganizoval poslednú večeru, ktorú mal zažiť v ľudskom tele. Blížila sa hodina jeho ukrižovania, a keďže poznal, čo ho čaká a neminie, zariadil každučký detail tak, aby bolo o najdôležitejšie postarané. Ján s údivom pozoroval a všimol si, že Ježiš rozpráva akosi čudne. Iste, vždy mal vo zvyku vravievať v tajných hádankách, ale vtedy to bolo ešte zreteľnejšie. Trochu to stiesňovalo. Naháňalo strach a pripravovalo na nechcenú zmenu.
A tak kým ostatní učeníci jedli, pili, rečnili a nechali sa Ježišom poúčať, Ján urobil niečo iné. Aj on večeral, nesmel mať prázdny žalúdok, to mu bolo jasné. Ale aj keď si do úst nakladal jedno sústo za druhým, stoličku si posunul čo možno najbližšie k Ježišovi. Naklonil hlavu a priložil Mu ju na hruď. Bol tesne v spojení s Ním, a Ježiš ho neodmietol. Naopak, privítal ho a v duchu mu prial a kreslil budúcnosť plnú krásnych zážitkov.
Potrebujú liek
Boh síce nie je na zemi daný fyzicky, ale je všadeprítomný a ani zďaleka nie je nedosiahnuteľný. Je otcom dokonalým a uvedomuje si, že Jeho deti potrebujú liek v podobe Jeho prítomnosti. Keď nás trápi to, čo nemáme či nemôžeme mať, keď nás spánok obchádza a keď sa od nás očakávajú výkony v práci a my nevieme, či ich budeme v dôsledku prítomnosti schopní, máme príležitosť nakloniť sa k Nemu. Nemusíme prestávať s činnosťou, smieme v nej pokračovať ako Ján. Stačí sa prisunúť a nakloniť sa. Hlava na hrudi. Spojenie bez konca.
Prečítajte si tiež: Boh je najväčší odborník na hľadanie stratených
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies