O umení odpustiť si

Naozaj, toto je jedno z najbolestivejších poznaní a uvedomení, ktorým si musí prejsť človek so skúsenosťami komplex traumy, zneužívania a straty (krádeže) vlastnej identity. Nikdy, po celé dlhé roky som nebola pre seba človekom, ktorý sa vedel v kritickom bode za seba postaviť, zarevať ako lev, ochrániť svoje hniezdo, hranice, dôstojnosť, život, dych, nároky... 

Ale bola som tam vždy. Pri všetkom tom skľučujúcom. Nespravodlivom. Zlom. Škaredom. Bolestivom, zahanbujúcom, „do neba volajúcom“... Bola som tam, a nemala som silu zdvihnúť hlas. Zdvihnúť svoje „ja“, svoj život zo zeme. Ako sa cez neho preháňalo stádo divých mustangov, utierala špina sveta, ako bol rozdrobený na tisíc kúskov a stratený v iných príbehoch. 

Ja som tam stála, pozerala a srdce mi šklbalo na franforce. Paralyzovaná. Nemohúca...

A s týmto istým človekom sa ocitnete aj vo fáze života, keď „už je dobre“. Keď vás Boh vyviedol z búrky, keď viete, čo bolo vo vašom živote nesprávne, keď sa vzdáte všetkých klamstiev a naopak, začnete prijímať od Boha pravdu o vašej skutočnej identite. Vtedy je to medzi vaším Stvoriteľom, vami a vami.

Áno, ste tam ako keby traja. Je tu vaše nové „ja“, ktoré chce žiť, zažívať radosť, slobodu, v nových botách, so (staro-)novou identitou, ktorú vás Boh učí spoznávať. No v tých chvíľach novej nádeje a jasania, keď sa chcete tomu všetkému rozbehnúť oproti, je tam s vami aj on – ten tretí. 

Vaše staré ja. Ktoré v tom všetkom bolo. V tom bahne. Špine. Ukrutnej bolesti. Prizerajúce sa. Neschopné... A bude sa na vás pozerať. Možno so slzami v očiach. Ticho. A bude to chcieť počuť. Že ste mu odpustili. Tú zradu (samého seba). Tú neschopnosť. Ten fakt, že to všetko dopustil

A my to musíme urobiť. Pustiť samých seba. Do minulosti. Odpustiť si to, pripustiť starému ja, že viac vtedy nedokázalo. Objať ho a nechať odkráčať.

V istej fáze zviechania zo starého života som si uvedomila, že je to jeden z kľúčových bodov uzdravovania z toxických vzťahov, prostredí a zážitkov. Pustiť staré ja, ktoré pri tom všetkom bolo. A začať zažívať nové veci sama so sebou!  

Áno, v istom bode budete nutne potrebovať nové zážitky. Budete potrebovať spoznávať sa nanovo, dávať si nové šance, prechádzať sami so sebou radosťou, učiť sa, aké je starať sa o seba, dvoriť si, usmiať sa na seba, povzbudiť sa, ale aj vedieť zdvihnúť hlas a zarevať ako lev.  

Budete učiť sami seba vyzývať sa k novým obzorom, snom, výzvam. Spoznávať, aké je to príma vedieť, že ste zodpovední za seba, svoje ráno, deň, ďalšie týždne, smerovanie... Budete si postupne dávať do rúk ten vzácny poklad – tu máš, ty rozhoduješ. Ty sa môžeš postaviť za svoj názor. Za svoje potreby, túžby. Aha, tu je niečo, čo sa ti podarilo. To znamená novú sebadôveru. A ďalšiu a ďalšiu... 

Budete v čarovnom období budovania si vzťahu k sebe. Tehličku po tehličke. Áno, lebo aj dôvera k sebe sa dá stratiť, až tak, že sa môžete stať tým posledným, komu by ste verili a spoliehali sa.

Ale čaká vás to. Tie malé, prvé nesmelé rande samých so sebou. Keď budete snívať nad šálkou kávy o krajších zajtrajškoch. Dávať si nové predsavzatia. Odpúšťať si ďalšie a ďalšie šrámy z minulosti. Spoznávať sa. Svoj hlas. Svoj úsmev. Vrásky v zrkadle. Objať ich. Všetky. Aj tie slzy. Aj tie pády. Aj tie očakávania. Chvenia, ktoré vám dal Boh do srdca a za ktorými vás chce viesť... 

A vy to budete chcieť stále viac a viac. Byť so sebou. Byť sebou. A druhí - možno vám budú chcieť pomôcť a zachraňovať vás – tak vám budú hovoriť, aby ste neboli sami. Aby ste sa neuzatvárali. 

A budú to myslieť dobre. Ale len vy budete vedieť. Ako každý krásny motýľ, ktorý dlho nevedel, že je motýľ, a teraz nevyhnutne potrebuje svoj čas v kukle, aby bol sám so sebou a utvrdil sa v tom. Že je motýľ. Že ste to vy. Len vy budete vedieť, že potrebujete tieto chvíľku so sebou. Keď vám Boh ukazuje – áno, naozaj, toto si ty! Napriek všetkej minulosti, bahnu, slzám. Takto som ťa videl vždy. A teraz máš čas vidieť sa tak aj ty. Dopraj si to... 

Doprajte si to. Ten krehký čas znovunaberania sebadôvery, užívania jej po lyžičkách ako drahocenného lieku a sladkého nektáru zároveň. Vydiskutujte si to sami sebou. Sny, za ktorými teraz chcete ísť. Ako má vyzerať vaše ďalšie ráno. Vaše dni. Vaše vzťahy. Kto ste (v Bohu) a čo je pre vás najdôležitejšie. To niečo, čo si už navždy budete brániť zubami-nechtami, ako lev... Nepreskakujme túto drahocennú fázu prijatia a objatia seba, v ktorej dovolíme odísť minulosti, aby mohli pred nami zažiariť nové obzory...