Železničná stanica sa plnila cestujúcimi, a to i napriek tomu, že počasie sa mierne pohrávalo s ľudskou schopnosťou predvídať ho. Prirodzene, ako to už býva, každý mal svoje pohnútky, pre ktoré si odoprel ranné vylihovanie v teplej posteli, čo znamenalo, že kým jedni potrebovali prekonávať vzdialenosť za prácou, iných hnala túžba uniknúť a možno začať od začiatku, aby zabudli na niekdajší spôsob života.
Vlak čochvíľa dofučal, jeho hrkotanie bolo neprehliadnuteľné aj neprepočuteľné. Jeden chlapček, ktorého si sotvakto všimol v zástupe, sa veselo usmieval. Drobnú ruku vložil do väčšej, mužnej dlane a svojmu otcovi venoval pohľad, z ktorého sršal obdiv. „Tak poď, inak zmeškáme," posúril ho muž. Chlapček sa nevzpieral, naopak, poslúchol a riadil sa inštrukciami dospelého. Vo vlaku si vyhliadol miesto pri okne, rád totiž sledoval, čo sa dialo vonku, keď dopravný prostriedok uháňal po koľajniciach a zanechával po sebe iba matnú spomienku.
Spolusediaci
Ani nečudo, že nepostrehol, keď mu spolusediaci nakúkal na tvár, prezeral si ho, ako keby mu narástlo dvadsať prstov na jednej ruke. Prizerajúci to však nemyslel zle, zaujala ho jeho veselosť, všetci ostatní sa mračili alebo mali tváre ponorené do bolestného kŕču. Chlapček sa po chvíli, ktorá by stačila na niekoľko nádychov a výdychov, predsa len obrátil od okna, a keď si uvedomil, že je objektom niečieho záujmu, ešte viac sa usmial.„Kam cestuješ?" odvážil sa spýtať spolusediaci. „Och, to veru neviem. Ale veľmi sa teším," pohotovo odpovedal chlapček. „Ako to, že nevieš? Vari si nebol zvedavý, prečo si vo vlaku?"
Chlapček si nerobil starosti s odpoveďou, načiahol sa a pohladil po vlasoch otca, ktorý driemal na sedadle oproti nemu. „Nepotrebujem to zisťovať. Stačí, že idem s otcom. Som si istý, že kamkoľvek ideme, bude tam dobre. Verím mu, že sa o mňa postará za každých okolností."
Prečítajte si tiež: Dojemný príbeh: Takto Boh zaopatril deti bez domova
Chlapcovo vyhlásenie ostalo visieť vo vzduchu a preverilo myšlienky viacerých cestujúcich, ktorí ho začuli a podaktorí si ho uchovali v pamäti tak dlho, ako im to len myseľ dovolila.
Prečo by sme si mali vziať príklad, hoc sme dospelí? Ak by sme podobne verili Bohu, ktorý je ako otec v nebi dokonalý a v láske nenapodobiteľný, cesta po zemi by nám ubiehala o čosi ľahšie a možno by sme odovzdali i oveľa viac úsmevov.
Možno vás zaujme: SKUTOČNÝ PRÍBEH: Rakovina vzala chlapcovi mamu. Teraz bojuje s chorobou aj on sám
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies