Renáta mávala vypestovaný pomerne svojský vkus, najmä čo sa týka vzhľadu domácnosti a výberu oko potešujúcich doplnkov. Jej veľmi obľúbenou činnosťou bolo zbierať maličké i väčšie sochy akéhokoľvek druhu, pričom síce nie zámerne, ale nazvime to silou čudného vnútorného rozpoloženia, volila napodobeniny božstiev.
Raz sa jej podarilo zohnať jedno, inokedy druhé, vždy sa dalo niečo nájsť a umne umiestniť tak, aby najnovší úlovok padal do pohľadov rodiny aj návštevníkov. Zaujímavé bolo, že ona síce vlastnila náboženské predmety, ale srdce naklonené k viere nebolo ani trochu a myslela si, že pevnú vôľu nikto neprelomí. „Žiadny Boh nie je," vravievala zakaždým, keď sa niekto odvážil nadhodiť tému dotýkajúcu sa vyznávania iných hodnôt.
Zmena
Čas plynul a Renáta vyskúšala pád aj vzlet, bolesť aj smiech a napokon, na prekvapenie ostatných, ale predovšetkým jej vlastné, presvedčila sa z osobnej skúsenosti, že Boh, ktorého uctievajú kresťania, nie je vymyslený, ale skutočnejší než všetko, čo sa dá vidieť a cítiť. Svoje rozhodnutie zmeniť život a prispôsobiť ho Božej piesni vzala naozaj vážne, a preto sa v jej domácom prostredí vykonali viaceré zásahy.
Prečítajte si tiež: SKUTOČNÝ PRÍBEH: Žena, ktorá sedem rokov nevychádzala z domu
Po prvé a najdôležitejšie, odstránila každú sochu, pretože, ako sa píše v Biblii, človek sa nemá klaňať modle, ani nijako inak si ju všímať, lebo len jeden je Boh a iba On si zasluhuje obdiv i lásku. Jej slovná zásoba vynechávala vulgarizmy a ach, bolo toho toľko, čo sa udialo, že iné správanie neuniklo pozornosti a tiahlo so sebou šepkanie. Iste, našli sa aj odvážnejší, ktorí si brúsili jazyk, len aby dostali príležitosť spýtať sa: „Čo sa to s tebou stalo?"
Z výletu
Jedného dňa sa stalo, že jej 10-ročný syn sa natešený vrátil z výletu, ktorý absolvoval v rámci školy. Oči mu žiarili, aj tvár sa smiala. „Doniesol som ti darček," oznámil chlapec a podával jej, čo nakúpil. Dostal vreckové a dal si námahu, že sa podujal urobiť radosť niekomu inému, a nielen sebe. Dojatá Renáta teda rozbalila darček a... Skoro jej oči z jamiek vypadli, keď zbadala sochu malého Budhu.
Dych sa jej zasekol, pretože v nijakom prípade sa nemienila zachovať nesprávne voči synovi a nechcela zraniť jeho detské a krehké vnútro. Držala predmet v rukách, hľadala slová vďaky, keď odrazu sa chlapec sám ozval a úsmev sa mu ešte viac zväčšil. „Už rozumiem. Ty nechceš Budhu, už máš Ježiša."
Renáte sa uľavilo, rozviazalo sa jej bremeno vysvetľovania, ktoré by síce niekto vysmial či ho považoval za malichernosť, ale ona vedela a vie svoje. Viera v Boha je najväčší klenot, je najväčšou ozdobou a žiari jasnejšie než tisíc, ba aj stotisíc drahokamov. Presvetľuje a skrášľuje nielen viditeľné, ale aj neviditeľné. Má schopnosť pridať krásu aj tam, kde sa predtým javilo, že nijaká nie je. Viera a kráčanie so Stvoriteľom majú hodnotu vzácnejšiu než všetky vybájené aj nevybájené poklady a nie je ich možné porovnať s ničím, čo kedy bolo, je a ešte len bude.
Možno vás zaujme: Tajomstvo modlitby: Najbohatší človek je ten, ktorý vie, aká moc je ukrytá v modlitbe
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies