Učili nás to slovo ešte vtedy, keď sme poriadne o svete nevedeli. Teda niežeby sme teraz boli odborníci, veď v dospelosti rovnako zažívame pády, potrebujeme pofúkať rany a netušíme, čo si občas počať so sebou, s druhými aj s časom a našimi talentmi. Lenže keď sme boli malí, vravievali nám o troch slovách, ktoré je dobré používať, samozrejme, v tej správnej chvíli. Pamätáte si ich ešte?
Prepáčte, jasné, že si ich pamätáte. Prepáč. Ďakujem. Prosím. A my vieme, že tie slová sú dôležité. A tiež sme neprestali hovoriť prosím.
Prosím, nech mi toto vyjde.
Prosím, nech to nie je tak, ako si myslím.
Prosím, nech...
Prosiť o pomoc
Pre niektorých z nás, a netvrdím, že pre všetkých, ale niektorí takí sme, je ťažké vyslovovať prosím vtedy, keď potrebujeme, aby nám niekto pomohol. Ale Biblia, tá kniha, ktorá už tisícročia prináša múdrosť a ktorej kvalita sa neskončí ani po skončení vekov, v nej sa píše, že prosiť máme.
Napríklad keď pán Ježiš kráčal po zemi v ľudskom tele, často sa s tým stretával. Ľudia sa na neho tlačili. Aj istý slepý žobrák stál, a keďže počul, že tadiaľ bude prechádzať práve ten Ježiš, pre ktorého nič nie je nemožné, začal ani nie kričať, ale priam vrieskať.
„Ježišu, synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“
On sám si nemyslel, že jeho správanie je nevhodné, že jeho krik je trápny a narúša chod dňa, ale iní áno. Aj sa ho snažili presvedčiť, aby mlčal. Viete, takým tým spôsobom, keď šepkáte dieťaťu, nech je ticho, aby príliš nezhodilo seba ani vás. On dobre urobil, že neposlúchol a kričal o to viac.
A tak sa stalo, že jeho krik zastavil Ježiša na ceste. Mal namierené inam. Ani sa tam nechcel pristavovať, a predsa sa pristavil. Pri ňom. Spýtal sa, čo chce, aby pre neho urobil a on odpovedal, že chce vidieť. A tak videl.
Znie to krásne, ale zároveň to ukazuje, že ak by bol mlčal, ak by sa ostýchal požiadať o pomoc, zázrak by sa nekonal.
Občas síce prosíme alebo aspoň chceme prosiť nie o zázraky, občas len potrebujeme maličkosť od iných ľudí. Ale aj tak je dôležité, aby sme prosili. Aby sme povedali, čo potrebujeme.
Ježiš na inom mieste v Biblii hovoril, že ak niekto príde k priateľovi hoc aj v noci a prosí ho o niečo, čo priateľ má, nech nemešká. Nech netvrdí, že bude lepšie prísť zajtra, ale nech mu vyhovie. Všimnite si, že Ježiš nekritizuje prosenie o pomoc vôbec. Lebo o tom to je. O živote, v ktorom potrebujeme pomoc. Máme prosiť Boha v modlitbe. Máme prosiť priateľov o pomoc.
Ona veľmi nerada niekoho prosila. Vlastne zašla až do takého extrému, že neznášala, keď jej niekto radil v práci. Bolo to pre ňu, ako keby ju degradovali. Ako keby si mysleli, že nie je dosť dobrá. Raz ale mala napísať článok a čosi tomu chýbalo. Tak, čudujsasvete, urobila niečo pre ňu netypické. Požiadala nadriadeného o pomoc. On jej poradil, a keď sa riadila jeho radou, tak článok ako keby ožil. Na tvári sa jej rozlial obrovitánsky úsmev, lebo ju bavilo sledovať, ako písmená, pretým pôsobiace fádne, dostali novú šťavu. Nový tvar. A stačilo len poprosiť o pomoc. Odvtedy to nevníma ako poníženie, ale ako súčasť žitia. Ako dôkaz, že je ľudská. A že Boh to vymyslel dobre, dokonale, keď nám dal jeden druhého.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies