Prežila klinickú smrť a to ju už navždy zmenilo

Nebol žiaden Boh
Či nasledujúci príbeh nájde odozvu vo forme viery, je slobodná voľba. Janka bola žena žijúca na základe jasne vymedzeného zákona - pravda je hmatateľná, nie je žiaden Boh a náboženstvo sa končí a začína obradom.

„Vyrastala som v rodine, kde sa nekládol dôraz na vieru v Boha, chodenie do kostola alebo modlenie sa. V 2. ročníku základnej školy som absolvovala prvé prijímanie i birmovku. Keď som bola staršia, chodila som s priateľkami do kostola, a niekedy i poza kostol. V roku 1968 som sa v kostole sobášila, deti dal pokrstiť môj brat a tým sa môj náboženský život končil."

Nefunkčné obličky
Neskôr sa však telo rozhodlo, že nebude spolupracovať, orgány zlyhávali, ohlásila sa ukrutná bolesť. Smrť sa zdala blízka, takmer akoby bola priateľka, ktorá nenápadne sleduje a vyčkáva, kedy sa ohlási na návštevu. Predzvesťou choroby bola neustála zimnica, teplota stúpala, a hoci bývala len zvýšená, o slovo sa hlásila každý deň a zbaviť sa jej nedalo.

„V jeden deň začiatkom marca mi prestali fungovať obličky, dostala som šialené bolesti, posledné, čo si pamätám bolo, ako mi sestrička povedala, že mám vystúpiť pod röntgen."

Klinická smrť
Z toho, čo sa ďalej dialo v nemocnici, nevnímala viac nič. Preniesla sa niekam inam, niekam, kde nemala pod kontrolou ani vlastné telo. Mala dojem, akoby vystúpila na rampu a pozerala sa odtiaľ na seba. Áno, videla aj zdravotný personál, ktorý zalamoval rukami, kričal a dával pokyny, ale to sa jej viac netýkalo, bolo to mimo jej dosahu.

Okúsila niečo, čo sa nápadne ponáša na popis z filmov, ibaže teraz to bola skutočnosť - bola to jej realita.

„Zdvihla som ruky a pomaly som letela cez tunel, kde bola hrozná zima, tma a v kúte kôpka čierno odetých ľudí s bledými tvárami a smutnými očami, trasúcich sa od zimy. Letela som ďalej za bieložltým svetlom a už som sa ho skoro dotkla."

V tom, aby prekročila na druhý breh, jej zabránila hlasná veta vyslovená niekým z nemocnice.

„Veď ona otvorila oči! Choďte im povedať, že žije."

Po prebudení sa dozvedela, že prekonala klinickú smrť a že pre fyzickú bolesť, ktorá sa šplhala na úroveň neznesiteľnosti, bola udržiavaná v umelom spánku.

Z nemocnice dostala priepustku až po niekoľkomesačnom pobyte. Jej prvé kroky smerovali do predajne s knihami. Pochytil ju totiž nesmierny hlad po duchovne, potrebovala nasýtiť dušu. Kúpila si tam Bibliu, aj ju čítala, aj nedeľu čo nedeľu navštevovala kostol, jej hlad však ani trochu nepoľavil, naopak, bol čoraz väčší. Boh predsa musí byť, veď videla posmrtný život, presvedčila sa o ňom. Kde ho má hľadať?

Prielom
Prelomovým sa stal rok 2008. Nikto by ani len netušil, že osudnou jej bude cesta okolo stánku.

„V roku 2008 som oslovila jednu pani pri novinovom stánku, či by som s ňou mohla urobiť anketu pre jednu firmu. Súhlasila pod podmienkou, že s ňou pôjdem na bohoslužbu do kresťanskej cirkvi v Trnave. Súhlasila som, lebo som okolo tohto domu chodila a bola som veľmi zvedavá, čo je to tam za spoločenstvo. V marci sme sa s pani Oľgou znovu stretli a hneď mi oznámila, že ma v nedeľu počká a pôjdeme spolu na bohoslužbu. Keď som tam prišla, niektorých ľudí som poznala z videnia a hneď som sa tam cítila ako doma. Povedala som si, že tu zostanem, tu som doma. Hneď som sa začala zaujímať, či je možnosť dať sa pokrstiť a čo k tomu treba urobiť. Dozvedela som sa, že už je viac záujemcov o krst, tak som sa dala zapísať do zoznamu čakajúcich. Keď sa blížil termín krstu, začala som pochybovať o sebe, či som naozaj hodná, aby som bola pokrstená, či je to správny krok v mojom živote, či to nie je len chvíľkové vzplanutie. V predvečer krstu som sa modlila k Pánovi, vyznávala svoje hriechy, pýtala sa, či konám správne, či som hodná Jeho milosti. Keď som skončila modlitbu, počula som hlas, ktorý mi zreteľne povedal: Janka, neboj sa! Tu nastal v mojom srdci zlom, a ja som vedela, že moje rozhodnutie je správne a že chcem zvyšok svojho života prežívať s Pánom Ježišom. V mojom živote to bolo najdôležitejšie rozhodnutie. Viera v Pána Ježiša zmenila môj život od základu."

A tak Boh uzdravil nielen jej telo, ale i dušu a ju to napĺňalo šťastím.