Básnici o tom píšu, hoci dobre, možno nie tak často ako o romantickej láske, ale je veľa tých, ktorí o tom písali. Aj v knihách je, niekedy také silné, až človek závidí a praje si mať podobné. Priateľstvo, ach áno, to mocné puto, ktoré spája dvoch bez ohľadu na všetko. Na vek, na vzdelanie, sociálne zázemie. Keď to porovnáme s romantickou láskou, tam je to inak, teda niežeby sa mala vždy riadiť nejakými pravidlami, ale sú isté rozdiely, ktoré môžu v láske prekážať.
V priateľstve, ak si dvaja rozumejú, ak si, takpovediac, sadnú v názoroch a ak sa ich pohľad na život uberá rovnakým smerom alebo podobným, tam nemusí byť pravidlo. Preto sme sa rozhodli ukázať vám to aj v príbehoch, aby sme nezabudli, že priateľov si treba ceniť. Lebo niečo vám poviem, možno niekto si myslí, že nepotrebuje nikoho, ale opak je pravdou. Samota je ako ohavný náhrdelník, ktorý nikomu nesvedčí, neslúži na ozdobu, ale na ťarchu. Človek si ju nosí a nosí, ale osoh z nej nemá.
Prvý príbeh sa začal v období, keď sme boli dosť ničení koronou. Alebo nie, začal sa ešte skôr. Keď bola Michaela malá. Chodievala do cirkvi a veľmi si obľúbila jednu ženu. Tá s deťmi trávila čas, učila v nedeľnej škole a Michaela bola jedným z tých detí. Bolo to pekné, lebo sa s ňou ona hrávala a vždy sa cítila v cirkvi vítaná. Ako rástla, veci sa menili.
Dozrievala, jej vzťah s Bohom sa prehlboval. A nastúpila éra sociálnych sietí, takže ju staršia žena občas kontaktovala. Stále sa stretávali v nedeľu, vždy sa pekne pozdravili. No vtedy ich, ani jednu a ani druhú, nenapadlo, aké si budú blízke.
Keď prišiel koronavírus a ostali sme izolovaní, posielali si hlasové správy. A zistili, že sa považujú za jedni z najlepších priateliek. Vzájomne sa zdôverovali a stále zdôverujú. Čo tam po veku, keď ten nehrá rolu. Dobre, od Michaely je ona staršia takmer o dvadsať rokov, ale spoločne preberajú Božie princípy, ale aj život ako taký. A je to pekné a čosi také vzácne, až sa to ťažko pre obidve opisuje.
Potom tu máme druhý príbeh. To bolo tiež také zázračné. Zuzana bola raz na prechádzke s manželom a so svojou priateľkou. Všetci traja boli nevidiaci, a keď prechádzali mestom, neraz sa stávalo, že ľudia im chceli dajako pomôcť. Vziať ich cez cestu, ukázať im smer alebo ich niekam odprevadiť. Oni to nepotrebovali, lebo boli veľmi šikovní a nikdy sa nestratili, ale vždy to tak nejako zahrialo pri srdci. Viac ako teplá, huňatá deka a tri šálky čaju s citrónom.
No a keď raz takto išli, tiež im išiel na pomoc starší pán. Dali sa do reči a on sa Zuzky pýtal, či nepozná náhodou aj Ester. Je to nevidiaca žena a on ju pozná, tak skúsil šťastie. Nie, Zuzka krútila hlavou, nepočula o nej. Na facebooku ju nemá. Ani sa jej nezdalo, žeby to meno zaznamenala. Ale i tak ju to zaujalo.
Večer, len čo prišli domov a pomaly sa chystali na spánok, hútala nad tým. Pýtala sa manžela, či to nebude trochu čudné, ak tej Ester napíše a skontaktuje sa s ňou. Manžel ju ubezpečoval, že nie. Veď čo zlé sa môže stať? Buď odpíše, čo by bolo skvelé, alebo neodpíše, čo bude pochopiteľné. Lebo možno je to typ ženy, čo len tak nenadväzuje kontakt s cudzími.
Ale predstavte si, Zuzka jej napísala. A ona odpísala. A ony dve sa stali blízkymi, veľmi blízkymi. Skoro ako sestry. Zuzana už zomrela, nečakane a bolestivo, ale Ester si spomína, aké to bolo mať ju vo svojom živote. Nikdy nezabudne na priateľstvo, ktoré jej ukázalo, že niekomu na nej môže takto záležať. Nezriedka si sadne a len tak spomína. Alebo sa na niečom zasmeje, lebo vie, že aj Zuzka by sa zasmiala.
Pri predošlých príbehoch platilo, že vek nehral rolu, lebo áno, aj Zuzka bola od Ester o dosť staršia a vôbec, ale vôbec to neprekážalo.
Teraz vám predstavíme Evu. Ako žiačka základnej školy sa spoznala s Martou a obe sa spriatelili. Tak detsky a nevinne. Iste, v rozhovoroch mali miesto aj prvé lásky, ale podstata bola nevinná. Vtedy ani jedna z nich nepremýšľala o budúcnosti, čo je aj logické, veď máloktoré dieťa to robí. Užívali si dni, venovali sa prítomnosti alebo v myšlienkach a slovách sa snažili oživiť minulosť. Ale budúcnosť, tá bola kdesi preč, ďaleko-ďaleko.
Potom boli deviatačky a rozleteli sa na iné strany. Marta na gymnázium, Eva inde. Telefonovali si, aj sa stále mali rady. Potom však Eva prišla s nečakanou správou.
V istý večer zavolala, že vraj odchádzajú. Rozhodli sa, jej rodičia a dospelí bratia s manželkami a deťmi, že vycestujú do Írska. Samozrejme, ona s nimi. Nie nakrátko, ale zrejme natrvalo. Vedelo sa, že na Slovensku ostať nechcú, a aj keď Írsko predstavovalo veľkú neznámu, nad nimi lietala nádej na lepšie dni. Väčšie príležitosti.
Marta tomu spočiatku odmietala veriť. Vysmiala sa jej. No keď dni ubiehali, presvedčila sa, že je to pravda. A jej vinou stratili kontakt. Lebo si číslo náhle zmenila a akosi, nevie ako, nemala k dispozícii Evino číslo.
Lenže Eva jej chýbala, a tak, asi po troch rokoch, zorganizovala veľké pátranie. Tak to aspoň ona nazývala. Hľadala niekoho, kto by mohol mať jej kontakt a predstavte si, že i našla. Zavolala jej s tým, že ju nespozná. Predsa len, ubehli roky, odkedy sa počuli naposledy, ale ona ju spoznala v sekunde. Odvtedy si volajú. Najťažšie obdobia spolu zvládali, aj pri nočných hovoroch. Marta sa vydáva a Eva príde. Lebo by nemohla mať svadbu bez nej. A Eva by nemohla nebyť na jej svadbe. Také sú veru priateľstvá.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies