Bola nedeľa, na bohoslužbu pozvali kazateľa z Indie. Kázeň mal veľmi dobrú – o tom, že nemáme hľadieť do minulosti, že naše oči by mali byť zamerané na Boha a veci, ktoré robí teraz a ešte aj robiť bude. Aj čas modlitieb sa ukázal ako veľmi silný, veriaci sa pod jeho vedením horlivo modlili. Povedal, že sa nebude za nikoho modliť individuálne, že nechá prácu na Boha a že sa majú všetci modliť naraz.
Veriaci odchádzali s úsmevmi na tvári, niektorí ešte červené oči od plaču, lebo dojatie ich zmohlo. Pastor z Indie sa potom vybral na obed spolu s ďalšími, ktorí boli tiež pozvaní, a síce s domácim pastorom, ktorý ho tam pozval aj s jeho manželkou a niektorými ďalšími, pre hosťa z Indie, neznámymi ľuďmi.
Modlitba
Reštaurácia bola plná, odvšadiaľ sa ozýval hluk. Hrajúce sa deti, niekto pozeral futbalový zápas a skandoval. Neskutočne veľa ľudí sa medzi sebou rozprávalo. A vtom, keď čašníčka priniesla jedlo na stôl kresťanov, pastor z Indie buchol o stôl. Nie agresívne, ale tak, aby si získal pozornosť. A do toho hluku a hurhaju povedal, že teraz sa ide modliť pred jedlom. A naozaj bolo ticho. Pomodlil sa krátko, vzdal Bohu vďaku a poprosil Ho o požehnanie.
Veriaci, ktorí tam sedeli, sa pridali a boli aj užasnutí. Lebo koľkokrát sa oni sami ostýchali verejne modliť a zrazu je tu niekto, kto sa nehanbí vôbec, ale kto, naopak, pozýva Boha na každé miesto.
Plač
A ako by toho nebolo málo, ešte čosi sa v reštaurácii prihodilo. Pastor sa s hostiteľmi rozprával, veľa sa žartovalo. Vtom však stíchol. Sklonil hlavu a modlil sa. Asi po minúte vstal a prešiel k jednému mužovi, ktorý s ním sedel pri stole. Každý hovorili inou rečou, pastor po anglicky, muž po slovensky, a tak si musel privolať pomocníka-prekladateľa.
Ale modlil sa za potešenie, lebo vnímal od Boha, že tento muž, práve tento muž, si prechádza ťažkosťami veľkými ako hora. Muž bol zrazu tak dotknutý a posilnený modlitbou, že nehľadel ani na miesto, ani ho nezaujímalo, že je muž a že sa vo všeobecnosti vraví, ako mužom plač nesvedčí a plakal. Veľmi intenzívne. Hlboko.
Môžeme si z toho vziať dve veci.
Jednak, že za Božie veci by sme sa hanbiť nemali nikdy, lebo je to to najlepšie a najkrajšie, čo môžeme mať. A jednak že Boh sa môže dotknúť človeka kdekoľvek, hoc je na verejnosti, v hluku, a hoc je už po bohoslužbe. Lebo naše očakávania sú také, že Boh najviac robí v cirkvi, že na bohoslužbe sa prejavuje, a keď odtiaľ odídeme, už nie. Nuž nie je to tak, je všadeprítomný, či nie?
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies