Dary sú na to, aby sme ich využívali. Pamätám si, keď som to počula prvý raz. Pomyslela som si, že veď to je hádam logické, načo iné by dary boli, ak nie na využívanie. Pravdou však je, že ako som rástla a čoraz viac sa snažila žiť, zistila som, že také samozrejmé to nie je.
Lebo viete čo? Na niektoré dary niekedy zabúdame. Dovoľujem si používať množné číslo, lebo predpokladám, že je to spoločné celému ľudstvu. Nie je to výčitka, len konštatovanie. Prečo zabúdame? No lebo práca. Lebo rodina. Život.
Priateľstvo je takým darom. Veľmi vzácnym, priam nevyčísliteľnej hodnoty. A čo je ešte krajšie, že v priateľovi máme toľko obohatenia. Tým prvým je, že s priateľom sa nám zdá všetko ľahšie.
Daniela mávala depresívne nálady. Presviedčali ju, že je to normálne vzhľadom na ťažké obdobie, ktorým si práve prechádzala. A asi aj bolo, ale v čom sa dopúšťala chyby, to ju v konečnom dôsledku ťažilo. Izolovala sa. Ani sama nevedela určiť, prečo to tak je. Odpovedala na esemesky aj na správy na sociálnych sieťach, ale nič hlboké. Sama už vôbec nedvihla telefón, aby pozdravila či len tak potárala.
Myslela si, že jej to ani nechýba. Vlastne ani nemala náladu s kýmkoľvek komunikovať.
Jedno popoludnie jej však zazvonil telefón a na displeji zbadala meno, ktoré tam často nebývalo. Jej blízka priateľka. Zvykli si posielať dlhé hlasové správy, ale počas roka si možno volali raz alebo dvakrát, lebo boli zaneprázdnené a priateľka mala malé dieťa, ktoré si vyžadovalo jej pozornosť neustále. Zdvihla teda a rozprávali sa. Trvalo to asi 30 minút, ale stalo sa čosi pozoruhodné. Uľavilo sa jej. Ako keby z nej niekto sňal veliký balvan. Ako keby sa jej zrazu oveľa lepšie dýchalo. Bez problémov.
A tak si pripomenula, opäť, že priatelia sú tí, ktorí nás podopierajú. Nemusia a ani by nemali chcieť povedať zakaždým niečo múdre a hlboké. Stačí, že sú a vtedy cesta hrboľatá a dlhá, prejde rýchlejšie. Lebo tí, ktorí nás majú radi, kráčajú po našej ľavici. Je to Boží dar.
Priatelia sú tí, vďaka ktorým vidíme.
Dve priateľky si volávali a jedna druhej sa zdôverovali. Lenže jedna stále opakovala, aká je depresívna, ako ju nič nebaví, ani samotný život. Raz to už druhá nevydržala a s láskou jej pripomenula, čo všetko má. Že je doma v bezpečí, že chodí na pekné miesta a stretáva nových ľudí, že má všetko, čo potrebuje. A keď si to aj žena uvedomila, usmiala sa. Áno, priatelia nám pomáhajú vidieť, na čo často zabúdame alebo si to nepripúšťame. A je to nesmierne dôležité, lebo chodiť v temnote, nevedomí si požehnaní, ktorých sa nám dostalo, je presmutné.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies