ROZHOVOR: Chmelár: Rusi sa bránia spôsobom, aký uznávajú za vhodný. Často je to však agresívne a za hranicou medzinárodného práva

Rusko začalo sťahovať svoju armádu z ukrajinsko-ruskej hranice na Donbase. Ruský minister obrany Sergej Šojgú oznámil, že vojenské cvičenie dopadlo úspešne a vojaci sa sťahujú na základne. Ako tento krok čítate? Išlo podľa vás iba o cvičenie, o ktorom však nikoho neinformovali?

Každé vojenské cvičenie je demonštráciou sily. Každá strana, ktorá tvrdí, že o nič nejde, tak zahmlieva. Je úplne jedno, či sú to Američania, Severoatlantická aliancia alebo Rusko. Treba si uvedomiť, že na Rusko je sústavne vyvíjaný nátlak a voči nemu sa prakticky Studená vojna nikdy neskončila.

V 90. rokoch sa Američania pokúsili Rusko doslova ekonomicky rozobrať na šróbiky. Keď sa to nepodarilo a Putin stabilizoval štát, od čoho sa odvíja aj jeho popularita, západné sily sa pri destabilizácii Ruska rozhodli zvoliť inú cestu, podobnú Majdanu. Čo sa im veľmi nedarí.

Preto skúšajú oveľa nebezpečnejšiu hru, teda vojenské riešenie. Sústreďovanie vojsk NATO na ruských hraniciach v Pobaltí s tým, že Moskva na to nebude reagovať, je naivné až šialené.

Do tejto oblasti jednostranne prúdili vojská Severoatlantickej aliancie a tvrdili, že idú iba cvičiť. Malo to byť pritom najväčšie vojenské cvičenie USA.

Rusi sa bránia spôsobom, aký uznávajú za vhodný.

Často je to však agresívne a za hranicou medzinárodného práva, ako v prípade Krymu. Musíme si však uvedomiť, že je to konflikt o Rusko, v ktorom Západ nie je vôbec nevinne. V tomto kontexte sa treba pozerať na to, čo sa stalo za posledné mesiace na ukrajinskej hranici, kde sa konflikt vystupňoval.

Ak by sme si mohli trochu zapolemizovať. Ak by predsa len došlo k prvému výstrelu, čo by to znamenalo? Išla by Severoatlantická aliancia na pomoc Ukrajine?

Skôr sa dá očakávať, že by to bola zástupná vojna. Niečo podobné ako sa deje v Sýrii. To znamená, že jednotlivé strany konfliktu budú podporovať povstalcov z jedného, alebo druhého tábora.

Nebezpečenstvo takýchto situácií v moderných dejinách spočíva v tom, že máme veľa prípadov, kedy veľmoci vojnu nechceli a boli do nej zavlečení.

Aj napriek tomu, že všetky krajiny hlásajú, že vojnu nechcú, je k nej mimoriadne blízko.

Svet ešte nikdy nebol tak blízko k vypuknutiu ďalšej svetovej vojny od roku 1945. Preto si treba uvedomiť, prečo je napätie na ukrajinsko-ruskej hranici také kľúčové. 

Ako čítate ohlásené stiahnutie ruskej armády z blízkosti ukrajinskej hranice?

Moskva sa týmto krokom snažila vyslať signál, že jej nejde o zvyšovanie konfrontácie a vojenského napätia. Bol to rovnako múdry krok, ako keď americký prezident Joe Biden na poslednú chvíľu odvolal americké torpédoborce smerujúce do Čierneho mora, ktoré je mäkkým podbruškom Ruska.

Bez prístupu do prístavov sa Rusko nevie brániť, čo v Moskve vnímali veľmi citlivo. Ďalšia situácia sa bude odvíjať od toho, či obe strany, obzvlášť Západ, pochopia aké je riešenie na Ukrajine. Nie je vojenské, ale politické. Musíme konečne uznať, že na Ukrajine prebieha regulárna občianska vojna.

Nejde o anexiu časti Ukrajiny. Ide o to, že rusky hovoriace obyvateľstvo nemá záujem sa vrátiť ku Kyjevu, pretože nemá záruky vlastnej bezpečnosti. Po tom, čo im pošliapali jazykové či kultúrne práva, zakázali rusko-jazyčné televízie a v neposlednom rade nezabudli ani na to, ako im ukrajinskí fašisti upálili 40 ľudí v Odese. Nedôvera je veľká.

Nedá sa to podľa mňa riešiť inak, len nejakou formou autonómie, ak chce zostať Ukrajina celistvá. Toto však Ukrajina a Západ odmietajú. Odmietajú sa dokonca na túto tému rozprávať s lídrami týchto oblastí. Myslím si, že iná cesta z tohto začarovaného kruhu nie je. Môžete tie oblasti dobyť vojensky, ale obyvateľstvo nedonútite, aby bolo lojálne.

Ako ste čítali narastajúce napätie na východe Ukrajiny? Polemizovalo sa o rôznych scenároch.

V prípade Ruska badám istú formu nostalgie, ktorú pozorujem aj v strednej Európe, u Maďarov. Veľmi veľa Rusov ostalo žiť za hranicami, pričom sa ich Putinov režim snaží zjednotiť, čo je veľmi nebezpečné. Akékoľvek revízie hraníc treba odmietnuť. Na druhej strane sa správame, akoby Rusi nemali nárok na vlastné štátne záujmy.

Do toho samozrejme patrí aj testovanie protivníka, ale aj istá forma obrany, obzvlášť ak vidíme, že okolo ruských hraníc sa zhromažďuje množstvo vojsk, čo im pripomína začiatky vlasteneckej vojny. To, kam to smeruje, nemôže nechať nikoho ľahostajného. Musíme sa s Ruskom nejakým spôsobom naučiť žiť, pretože zohráva aj bezpečnostnú úlohu, napríklad pri zadržiavaní islamistických vplyvov. Mali by sme si uvedomiť, že dokážeme spolunažívať iba pri vzájomnom rešpekte.

Európa by si mala stanoviť vlastné záujmy a nebyť protektorátom Spojených štátov, ale nemôže zastávať ani proruské záujmy. My sme si ich zatiaľ takto nedefinovali.

Neuvedomili sme si, z akých hľadísk Rusko potrebujeme a namiesto toho, voči nemu vyvíjame neustále Studenú vojnu. Ja tvrdím, že sa nikdy neskončila, iba prešla do druhej fázy.

Moskva avizovala, že na pozíciách neďaleko hranice ponechá útočné zbrane a techniku. Ako si to máme vysvetliť?

Na druhej strane svojich hraníc má Rusko obrovskú armádu NATO (pozn. red. v Pobaltí). To nikoho netrápi. Rusi jednoducho zabezpečujú svoju obranu. Ako by sme sa správali my, keby susedné Maďarsko rozmiestnilo zbraňové systémy pozdĺž svojej hranice?

Aj my by sme tam poslali nejakú svoju techniku. Mohol by nám niekto - niečo vyčítať? Je to súčasť aktuálneho konfliktu a známka toho, že nám chýba mierotvorca, ktorý by vystúpil z toho začarovaného kruhu a povedal by, „Dosť“.

Je osudom Ukrajiny ostať nárazníkovou krajinou vzhľadom na geografické a ekonomické podmienky? Prípadne, má šancu sa stať súčasťou NATO?

Historická Ukrajina nie je taká veľká, ako tá súčasná. Zároveň spochybňovať ukrajinskú snahu o vlastnú identitu považujem za nešťastné. Ukrajina je pre Rusko strategicky dôležitá. Mala by pochopiť, že nemôže byť členom NATO.

To je úplný základ toho, aby sa Rusko cítilo bezpečne a aby Ukrajina zároveň nebola ohrozovaná nejakými záujmami. Ukrajina sa bohužiaľ stala predmetom obchodovania. Trhajú si ju medzi sebou nie len Rusi, ale aj Západ, ktorý tam vyvíja obrovský vplyv a ten sa prejavil aj počas Majdanu.

Je vystavená obrovským tlakom zo všetkých strán a musí si uvedomiť, že urobila zásadnú chybu, keď rozbehla diskusie o vstupe do Severoatlantickej aliancie. Mala by ostať neutrálnou krajinou, potom by nebola ani nárazníkovým štátom. Stala by sa zónou stability, ktorou mohla byť napokon celá stredná Európa.

Môžu vojská NATO vykonávať vojenské cvičenia na území mimo členského štátu aliancie? Za akých podmienok? Za posledných pár týždňov sme boli svedkami častého presunu techniky NATO. Mnohí sa však mylne domnievali, že smerujú do ohniska konfliktu.

Vojská NATO sú rozmiestnené hlavne v pobaltských štátoch, na hranici s Ruskom. Hlavné stránky NATO píšu, že len tento rok sa má uskutočniť sedem vojenských cvičení Severoatlantickej aliancie na Ukrajine.

Nie sú tam teda natrvalo. Pre cvičenie naplánované na jún, sa tam presúvajú. Čo si Rusi prirodzene vyhodnotili ako ohrozenie svojej bezpečnosti. Preto dali NATO jasne najavo, pokiaľ si môže dovoľovať. To je podľa mňa príčina a následok celého konfliktu.

V každom prípade, ak by aj Ukrajina bola členom Severoatlantickej aliancie, musí dať povolenie na prechod, alebo pobyt cudzej armády na svojom území.

Považujem za zavádzanie, ak niektorí ľudia tvrdia, že „My sme NATO“, tak všetci vojaci sú NATO a sú tu doma, a všetky vojenské základne sú NATO. Toto je obrovský omyl. Naše základne sú majetkom Ozbrojených síl SR a my sme suverénna krajina, teda aspoň na papieri.

Máme spojenecké zväzky. NATO nie je nadnárodná armáda. Pri presune vojenskej techniky cez naše územie by sa malo postupovať štandardne a mali by sme si chrániť svoje hranice. Žiaľ, my sme podpísali bianco šek, ktorý dovoľuje armáde NATO sa presúvať cez naše územie kedykoľvek. Donedávna musel byť každý prechod schvaľovaný vládou a parlamentom. Teraz si zo Slovenska urobili Korzo.

Ukrajina si to musela tiež ošetriť, pretože inak by išlo o vstup cudzích vojsk na ich územie. To, ako si to oni vyhodnotia, je už na nich. Dokonca niektorí ukrajinskí politici pozývajú NATO na ich územie, ale tu si predstavitelia aliancie veľmi dobre uvedomujú, že to by bola už príliš veľká provokácia.

Rusko má aktuálne veľmi naštrbené vzťahy zo Západom. Nie len pre Ukrajinu, ale aj pre uväznenie opozičného politika Alexeja Navaľného či nedávno medializované informácie o tom, že sa ruskí členovia rozviedky GRU podieľali na výbuchu vo Vrběticích. Aký je Váš názor?

Tu je krásne vidieť tá dvojtvárnosť. Čo sa týka Navaľného, mňa fascinuje, ako ho obraňujú naše liberálne mimovládky, pretože je svojim politickým založením nacionalista a rasista. Navaľný je svojimi politickými názormi na úrovni Mariana Kotlebu.

O Gruzíncoch hovoril ako o šváboch, ktorých treba vyhodiť. Nechutným spôsobom sa vyjadroval aj na adresu rôznych menšín žijúcich v Rusku. Dokonca aj Putin v rôznych polemikách vyznieval liberálnejšie, ako samotný Navaľný. Je im teda úplne jedno, kto tam bude. Ich cieľom je dostať Rusko do svojho područia.

V prípade ruských agentov v Prahe, som veľmi prekvapený, na aké eldorádo šovinizmu sa premenila diskusia o tejto otázke. Neberú sa do úvahy základné fakty. Na rozdiel od prezidentky Zuzany Čaputovej, sa musím prikloniť na stranu českej hlavy štátu Miloša Zemana, ktorý sa zachoval ako štátnik, aj keď nie som jeho sympatizantom.

Situáciu vyhodnotil na základe informácií a nadstranícky. Musíme si uvedomiť, že tu stále hovoríme o podozreniach, nie o dôkazoch. Ak po Iraku, Sýrii či Líbyi a všetkých tých spravodajských operáciách, ktoré sa ukázali ako spravodajské hry, niekto operuje na základe podozrení, mal by byť vylúčený z politického života.

Reakciu Česka a Slovenska považujem za absolútne neprimeranú. Musíme si uvedomiť, že spravodajská činnosť, resp. agenti s diplomatickým krytím sú bežnou súčasťou všetkých ambasád. Všetky kvalitne pracujúce kontrarozviedky majú prehľad o týchto agentoch.

Keď sa posudzuje žiadosť o akreditáciu (agrément), tak jej súčasťou je preverenie a potvrdenie nezávadnosti osôb. Naozaj si myslíte, že naša alebo zahraničná spravodajská služba nevedela o prítomnosti agentov GRU na ruskej ambasáde v Bratislave či Prahe? Samozrejme, že vedeli.

Treba rozlišovať, čo tam tí ľudia robia.

Musím podčiarknuť, že každý diplomat chráni záujmy svojej krajiny. To, čo je pre nás neprijateľné je špionáž. Preto by sme sa mali naučiť vyhodnocovať rozdiel medzi špionážou a spravodajskou činnosťou.

Ak je totiž niekto informačný spravodajca to ešte neznamená, že nám škodí. A ak Česko a Slovensko vyhostilo ruských diplomatov na základe toho, že boli spravodajskí dôstojníci, tak to je strašne málo. A je obzvlášť zlé, ak sa to deje takouto hysterickou formou.

Ako vnímate ohlásené vyhostenie troch ruských diplomatov zo Slovenska?

Tak ako poznám ministra zahraničia Ivana Korčoka a šéfa rezortu obrany Jaroslava Naďa, tak im neverím, že majú dôkazy o vykonávaní nejakej nepriateľskej činnosti a že to zistili práve teraz. No aká náhoda. To sú hlúposti, ktoré môžu rozprávať nejakým slaboduchým ľuďom. Bola to smiešna akcia, pripomína mi to bájku.

Síce sa to na Slovensku označuje za solidaritu, v skutočnosti je to do neba volajúci prejav šovinizmu. Veď sa pozrime, ako reagovali okolité krajiny. Potľapkali ich po pleciach a neurobili vôbec nič. Je naozaj úsmevné pozerať sa na nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú, ako vyjadrí solidaritu s ČR a zároveň ide s Ruskom podpisovať obchody o Sputniku V a Nord Stream 2.

Až neskôr zistíme, ako sme naštrbili politické vzťahy s Ruskom. Je to niečo nevídané. O pani prezidentke ani nehovoriac. Tam vidíme ten rozdiel, medzi tým, ako sa zachová štátnik a človek, ktorý sa nevie bez papiera ani len poďakovať.

Mám pocit, že sme sa vrátili v diskusii do 50. rokov. Nikto nás síce nejde popraviť, ale ak niečo spochybníte, čo je znak kritického myslenia, vyhlásia vás za vlastizradcu.