ROZHOVOR Jozef Kollár: „Kniha pre deti Holub Piero vznikla, keď som na Cypre pozoroval holuby na pláži.“

Roku 1994 debutoval svojráznou knihou próz Nedorozumenie, za ktorú dostal Cenu Ivana Kraska. Ako reportér bol roku 1997 ocenený Cenou za reportáže Slovenským literárnym fondom. Za detskú knihu Keď ťa chytím, tak ťa zjem (2017) získal Cenu Márie Ďuríčkovej za literatúru pre deti za rok 2017. Dnes sa ozýva s detskou knihou Holub Piero, ale samozrejme pripravené má už v zálohe ďalšie.

Myslíte si, že je pravidlo, že sa z novinára môže stať spisovateľ?

Mnohí novinári sú vo svojej profesii výborní, píšu skvelé reportáže a komentáre, ale na literárnu tvorbu majú možno menej fantázie, alebo nie je pre nich dôležitá. Skôr sa držia reality a faktov, ako by si mali vymýšľať a pokúsiť sa o umelecké dielo. To je v poriadku.

Máte na konte osemnásť kníh, takže vás spisovateľom môžeme pokojne nazvať. Čo rozhodlo, že ste svoju novinársku kariéru rozšírili o spisovateľskú?

V tomto smere by som bol opatrnejší. Pre mňa sú spisovateľmi Tolstoj, Márquez, Borges, Hemingway a ďalší velikáni, ktorí vytvorili nezabudnuteľné diela. Osobne sa považujem skôr za autora, ktorý bude po smrti istý čas zakonzervovaný v Literárnom informačnom centre a to je asi tak všetko. Nesťažujem sa, konštatujem, život si užívam. Čo sa týka druhej časti vašej otázky, novinárčiny, tam sa musíte prísne držať faktov a ja som si potreboval občas "odfúknuť", vďaka čomu vznikli moje prozaické texty. Vždy som sa na veci pozeral z rôznych uhlov pohľadu, a tak sa pokúšam písať aj pre deti.  

Krstným otcom detského špióna bol Milan Kňažko.

Ako vznikala prvá kniha Nedorozumenie?  O čom bola?

Nedorozumenie vznikalo doslova „na kolene“. Prvú, surrealisticky ladenú poviedku Sabom Du (svadba Felície so sochou hudobného skladateľa), som uverejnil v časopise Dotyky pod pseudonymom Litomericky. Tak sa volala moja mama za slobodna. V tom čase som písal v novinách najmä reportáže a nechcel som, aby si ľudia moje poviedky spájali s mojimi článkami. V knižke Nedorozumenie je aj jedna z mojich doteraz najlepších próz, Fotografia storočia, na ktorej by som ani po takmer 30 rokoch nezmenil nič. Napísal som ju za hodinu a pol na lavičke pri pieskovisku, v ktorom sa hrali moji dvaja, vtedy ešte  malí synovia, Jakub a Michal. Poviedka je o egoizme a snahe vyniknúť za každú cenu.   

Pózovačka autora počas cyklotúry Paríž - Praha.

Funguje to vo vašom prípade tak, že s jedlom rastie chuť a pustili ste sa do druhej?

Druhá kniha próz, Medený vlas, vyšla štyri roky po Nedorozumení, v roku 1998. V tomto literárne menej tvorivom období som sa „zúrivo“ venoval najmä reportážam, ktoré mi prinášali dostatočne veľké uspokojenie z písania. Tešil som sa najmä z toho, keď neskončili len na papieri, ale pomohli aj ľuďom. Vďaka nim sa niektoré veci pohli dopredu a riešili. Práca v denníku zákonite ovplyvnila aj moje prózy, ktoré sú v Medenom vlase už menej snové a viac realistické.      

V roku 1997 vás ocenil za reportáže Literárny fond. Ktorá reportáž bola podľa vás výnimočná a prečo, aj keď asi ťažko sa vyberá?

Tých reportáží bolo viac, mnohé mi zostali v pamäti. Zrejme najväčší zmysel mala investigatívna reportáž (spolu s Vladom Donnerom) o tom, že armáda SR v deväťdesiatych rokoch tajila meningokokovú meningitídu. Na túto nebezpečnú nákazu zomrelo niekoľko vojakov základnej služby. Ako už Vlado spomenul v jednom rozhovore, s pomocou odborníkov sme dokázali, že mali slabú fyzickú kondíciu a neboli očkovaní. Armáda potom musela preočkovať všetkých záklaďákov. Raz nás niekto z poisťovne pre vojakov označil slovami: to sú tí dvaja páni, čo nás stáli dva milióny slovenských korún. Za seriál článkov na túto tému sme dostali spomínané ocenenie Literárneho fondu. 

Svet knihy, Praha 2017

O čom ste písali v ďalších knihách?

Popri novinárčine a próze ma vždy lákala literatúra faktu a písanie pre deti. V knižke Barnabáš sa dotkol neba sú príbehy svojských vynálezcov a koničkárov, aj rôzne kuriozity. So  spevákom Miroslavom Žbirkom sme dali dokopy jeho najdlhší rozhovor v živote. Knižka Meky vyšla pri príležitosti jeho päťdesiatin a pôvodne som sa zamýšľal aj nad názvom Päťdesiatročný chalan. Kniha Bol som detský špión sa stala najkontroverznejšou publikáciou na literárnom veľtrhu Svět knihy v roku 2013 v Prahe. Keďže som okrem výpovede Pavla K. nemal iný dôkaz o existencii detských špiónov v ČSSR, nazval som ju dokumentárnym románom. Príbeh 55 minút medzi nebom a zemou je rozprávaním bývalého úspešného  cyklistu Roberta Hutyru o jeho úteku s rodinou vo vlastnoručne vyrobenom teplovzdušnom balóne, cez železnú oponu do Rakúska v roku 1983. Z detských kníh to boli napríklad príbehy o Ponpii a Piaponovi, Krajinka Bodliačikovo a hravé básničky z veľkej detektívnej naháňačky Keď ťa chytím, tak ťa zjem!  

55 minút... krstila cyklistická legenda Kamil Haťapka (s mikrofónom) na prianie hrdinu diela Roberta Hutyru (s knihou v ruke).

Vo vašom profesionálnom živote to vyzerá, že na čo siahnete, v tom ste úspešný. Rok 2017 vám priniesol ďalšie ocenenie – Cenu Márie Ďuríčkovej za spomínanú detskú knihu Keď ťa chytím, tak ťa zjem. Čo vás inšpirovalo k tvorbe pre deti?

 Vždy som sa rád hral so slovami a ostalo mi to dodnes. Najlepšie veci mi napadnú, keď idem na bicykli popri rieke Morave. Zastanem a v nosiči zúfalo hľadám pero a papier, aby som si verš zapísal, ale obvykle tieto pomôcky nemám pri sebe, a tak mi ostáva len to, aby som si ho neustále opakoval až po prvý dotyk s perom a papierom.  Pre deti píšem dlhé roky, na začiatku môjho snaženia bol v roku 1986 komiks Mestečko pod lopúchom, ktorý mal úspech aj vďaka výtvarníkovi Petrovi Stankovičovi. To ma povzbudilo do ďalšej tvorby.    

V súčasnosti sa tešíte z horúcej novinky Holub Piero, ktorá je určená pre deti, ale niečo môže pripomenúť aj dospelým. Predstavte nám ju, ako vznikla?

Námet na knižku Holub Piero vznikol na ostrove Cyprus, kde som z dlhej chvíli pozoroval holuby na pláži. Všetkých 26 kapitol som však napísal na chalupe na Záhorí. Poznámky o Pierovi som si v Limassole zapisoval do malého zošitka. Po návrate domov som ho odložil do písacieho stola a takmer som naň zabudol. Presne pred dvomi rokmi, v auguste 2020, som sa na chalupe zobudil o štvrtej ráno na nepríjemnú zimu. Veľmi ma to prekvapilo. Zaspať som už nemohol. Namiesto toho sa mi pred očami začal odvíjať príbeh o holubovi Pierovi. Rozsvietil som svetlo, sadol si za počítač a v bodoch napísal dejovú líniu, ktorú som neskôr rozvíjal. Tú osudnú augustovú noc som mierne dospal cez deň, takže v tomto smere som o nič neprišiel, len som získal. Kniha je o holuboch  žijúcich v kŕdli na morskej pláži, ktoré prestanú lietať. Prednosť svojich predkov považujú za zbytočnú, keďže  bez námahy majú postarané o zvyšky jedál z neďalekej reštaurácie. S takýmto životom sa mladý  holub Piero odmieta zmieriť. Vďaka odhodlaniu, usilovnosti a silnej vôli sa priblíži k naplneniu svojich snov. Táto cesta mu prinesie množstvo strastí, ale aj iné ponímanie šťastia, lásky, obetavosti a čestnosti. V prelomovej situácii mu to zachráni život.

Ako ste prišli na holubie meno Piero?

Vybrať správne meno pre knižného hrdinu je veľmi dôležité, nesprávnou voľbou by ste mohli výrazne ubrať z atraktívnosti príbehu. Najskôr mi napadli rozličné mená, pomohla náhoda. Keď som v jeden deň asi trikrát vnímal na zemi rôzne vtáčie pierka, bolo rozhodnuté – hlavný hrdina sa bude volať holub Piero.

Sasko číta slovenských autorov, 2015

Ako vnímate súčasného detského čitateľa v čase iphonov, smartfónov, tabletov, čítajú decká?

Trojročná vnučka mojej partnerky, Matilda, ovláda v tejto digitálnej dobe techniku lepšie ako ja. Páči sa mi však, že jej rodičia pravidelne kupujú knižky a večer jej čítajú. Dnes je veľký výber publikácií pre deti, ktoré sú hravé a súčasne ich nenásilnou formou vzdelávajú. Posolstvá knižných textov im preniknú hlbšie do srdiečok. Verím, že raz bude Matilda po vzore rodičov svojim deťom čítať knižky a aj vďaka nej bude kniha večná.      

Kedy najradšej píšete, v ktorú dennú alebo nočnú hodinu?

Po odchode zo zamestnania sa snažím najmä v lete a na jeseň dodržiavať určité pravidlá. Dopoludnia na chalupe dve až tri hodiny píšem a potom si dám menší „tréning“ na bicykli po Záhorí, alebo Južnej Morave, priemerne 50 km. Večer si v záhrade niečo čítam a počúvam cédečká. Zatiaľ to takto funguje celkom dobre.

Na potulkách v Terste s mladším synom Michalom.

Je v počítači rozpísaná už ďalšia kniha? O čom?

Onedlho by mi mala vyjsť ešte jedna knižka pre deti (tzv. picture book) s názvom Tri mačiatka, na ktorú sa veľmi teším, lebo sú v nej nádherné ilustrácie. Teraz dopĺňam zbierku kratších próz Limity, ktoré sú inšpirované aj mojimi častejšími pobytmi v Španielsku a román Raňajky s Dalím odohrávajúci sa na myjavských kopaniciach. Pre tieto dva rukopisy zatiaľ nemám vydavateľa, ale som optimista.