Mário Slivka je mladší syn Maje Velšicovej a Michala Slivku. Najprv odprevadil v októbri 2007 na poslednej ceste otca, pred pár dňami k nemu priložil aj popol svojho staršieho brata Borisa. V rozhovore nám priblížil chvíle krátko po telefonáte švagrinej Hanky, ktorá mu zvestovala, že jeho brat už nie je medzi živými.
Aká bola vaša prvá myšlienka, keď ste prijali túto zvesť?
Zrútil sa mi svet. Tri desaťročia sme čakali na moment, ktorý mal prísť v septembri tohto roku, pretože Boris emigroval ešte za socializmu. Tridsať rokov sme plánovali spoločný život za veľkou mlákou a hovorili sme si, keď príde ten deň a budeme schopní, zdraví, budeme chcieť a môcť, stretneme sa a urobíme niečo veľké. V rámci jeho aktivít na Floride, vo Washigtone a v Kalifornii sme posledné roky spoločne, hoci na diaľku, budovali firmu, moju dcéru prijali na školu vo Washingtone s nástupom v septembri. Vie sa, že predávame už nejaký čas dom, som zbalený v garáži a nie je to o tom, že sa chcem zbaviť matky. Dom je na kopci, mama potrebuje pohodlie aj vzhľadom na vek, prístup k autu má tiež do kopca, nie je to pre ňu v tejto fáze komfortné, to je hlavný dôvod prečo to chceme predať. Potrebuje mať auto vo vykúrenej garáži, infraštruktúru obchodov, čo tu nie je, a je len otázka času, kedy bude potrebovať asistenciu, keďže tu nebudem. Pracovali sme na tom roky, žiaľ, prezident Donald Trump obmedzil vstupy Európanov do USA, ktoré bolo zrušené. S dcérou sme držiteľmi vysťahovaleckých víz, máme bývanie vo Washingtone, s bratom sme boli vymenovaní za riaditeľov spoločnosti, len sme čakali na deň D.
Súvisiaci článok: Maja Velšicová sa definitívne rozlúčila s jedným synom, teraz sa bojí o druhého
Okrajovo, čomu sa firma venuje?
V istom momente sme sa obaja dopracovali do štádia, že nebudeme robiť pre korporácie, ale budeme si konečne plniť naše sny, nie niekoho iného. Úspešne vyučoval marketing po celých Spojených štátoch amerických, tešil som sa, že konečne budeme spolu, zužitkujeme skúsenosti, ktoré som ja získal tu a on tam, užijeme si spoločný čas, našich priateľov, naše motorky, naše rodiny, ktoré sú prepojené. Milujeme sa, takže ako som povedal v úvode, zrútil sa mi svet. Mám v rukách letenky pre seba a dcéru, pravdepodobne odletíme, ale momentálne naozaj neviem, kedy. Nebude to Washington, lebo brat už tam nie je, skôr to vidím na Floridu, kde mám aktivity a dcéra pôjde na univerzitu tam. Riadil som na Slovensku jednu z najlepších firiem, nedávno som obhájil doktorát z korporátneho práva, ktorý som chcel vždy mať, aby som si dokázal, že mi to myslí aj po päťdesiatke. Promócia bude v Prahe a teším sa, že s nami pôjde aj mama. Svoje sny tu som si splnil, je čas pomôcť dcére plniť tie jej, aby v živote dokázala, čo chce ona. A naplniť aj bratov odkaz, ktorý tu zanechal, že sa nikdy nevzdávame. Takže teraz nie je otázka, či odídeme, ale kedy to bude.
Popíšte nám stretnutie s mamou, keď ste jej doniesli správu, že Boris už nie je medzi nami...
To sa ťažko popisuje, bolo to veľmi emotívne, ťažké, náročné, na obed o jednej som s bratom hovoril, o dve hodiny sa stalo, že dostal infarkt a bolo všetko preč. Polícia našla odstavené auto, v ňom Borisa. Hneď mi volala jeho manželka Hanka. Povedať matke, že jej zomrel syn, je najťažšia úloha, akú som v živote mal a nikomu neprajem, aby musel niečo podobné absolvovať. Hľadáte slová, dívate sa matke do očí a neexistuje nič ťažšie. Pár dní na to som jeho popol vložil v keramickej urne do hrobu k otcovi – dve nevďačné úlohy po sebe krátko pred tým, ako sa nám s dcérou mal otvoriť nový život, nový svet. O pár dní na to ma čakala operácia srdca – stend ciev. Našťastie dopadla skvele.
S mamou som telefonovala hneď na druhý deň, ako sa táto zvesť objavila v médiách. Vôbec neplakala, len hovorila, že sedí so psíkom na rukách a hľadí “doblba“. Prišiel potom aj plač?
Myslím si, že toto vzala na seba moja dcéra Mia, ktorá prišla za nami pár minút po tom, ako som to povedal mame. Veľmi ho milovala, ale jeho miloval každý, hádam aj komáre a všetky zvery okolo. Ako nás tam uvidela, začala plakať, ale takým strašným, ťažkým, žalostným spôsobom, že to spravila za nás. S mamou sme sa len dívali a nevedeli sme plakať, akoby ona všetku bolesť vzala na seba. Mama si toto nezaslúžila, je dobrý človek, celý život pracuje. Ja som diagnostikovaný s chorobou srdca, pán Boh však rozhodol, že si povolá Borisa, a nech to neznie ako klišé, ale vymenil by som si to s ním. Bol to veľmi dobrý človek a viem, že o moju dcéru by s postaral rovnako ako ja o jeho deti. Vždy tu bol pre ľudí, aby rozdával radosť, optimizmus, pohodu, aby pomohol. Ako naša mama.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies