ROZHOVOR Oľga Homolová: „Do kroja sa treba ustrojiť a hrdo ho nosiť.“

Prezraďte nám, čo všetko robíte v rámci svojich koníčkov, ktoré spadajú pod ručné práce?

Momentálne sa venujem už len čepcom a samozrejme krojom, keď niekto potrebuje u nás do súboru, ušijem aj opravím. A viete ako to bolo kedysi – plietlo sa, vyšívalo, háčkovalo, takže zručnosť som získala už zamladi od mojej maminky, ktorá to všetko robila. Ja som sedávala pri nej, pozorovala, skúšala. Bavilo ma to veľmi, tak som to pochytila. Začalo sa to vyšívaním, neskôr pletením, keď som chcela niečo ušiť, poradila som sa s mamou a porobila. Bolo okolo toho aj plaču, pretože som chcela mamu prekvapiť, keď bola v robote, uplietla som kus, aj mi spadlo očko, myslela som si, že mama to nezbadá. Ale veru zbadala a nakázala vypárať a znova. Keď som sa vydala, pokračovala som v tom, chystala som svojim deťom, však už majú po dvadsiatke, a dcéra tiež vyšíva a šije pre vnúčika.

Ako ste sa dostali k šitiu krojov?

Okolo roku 2008 sa začali robiť na dedine všelijaké slávnosti, mali sme tu, a stále máme, folklórny súbor Požitavan. Hľadala som u starkej kroj, ale bol už taký polorozpadnutý. Rozobrala som ho kúsok po kúsku, urobila si strih a ušila nový. Takže na sebe som sa naučila a potom už to šlo aj pre druhých. Ženy, s ktorými som vystupovala, sa pýtali: Jej, ty máš nový kroj? Ja, že hej, ušila som si a hneď začali, uši aj mne! Som vedúca súboru, ale keď treba čepiec urobím, ušijem kroj, zahrám na harmonike...

Kde ste sa naučili hrať na harmonike?

Ešte ako dieťa som asi tri roky chodila na harmoniku, potom som prestala, ale občas som si zahrala. Keď nám vypadol v súbore harmonikár, začala som zase hrať. Máme 10-12 členov, aktuálne nás je 10, aj keď teraz kvôli pandémii bola prestávka, ale chodievame na súťaže po okolitých dedinách, boli sme aj v Česku v Morkoviciach, s ktorými máme družbu.  

Zameriavate sa na požitavské kroje. Čím sú  charakteristické?

Nie sú veľmi vyzdobené a ich dominantou je čepiec. Buď sú  ozdobené perličkami, alebo tzv. šíkové. Každý, kto nás vidí, hneď reaguje na čepce, každodenné boli jednoduché, len s čipkou, a potom slávnostné do kostola a na rôzne príležitosti už boli bohato zdobené a aj drahšie. Väčšinou mala žena slávnostné maximálne dva, aj ich mám asi dvadsať (Smiech). Však našila som si, voľakedy si to nemohli dovoliť, dnes sú aj materiály dostupnejšie.

Prečítajte si tiež: VIDEO: Magritteho obraz vydražili za rekordnú sumu!

Má niektorý z kroj, z tých, ktoré ste šili, pre vás významné postavenie?

Srdcu najbližšie sú  mi naše požitavské, ale teraz som sa celú zimu „trápila“ s detvianskym – robila som na ňom od septembra 2020 do 1. mája 2021 popri zamestnaní a domácnosti. Samozrejme sa v ňom hrdo nosím, že som to dokázala. Je bohato vyšívaný krivou ihlou, robila som ho pre nevestu, ktorá je z Detvy a doniesla mi starý, podľa ktorého som ho šila. Ale nosím ho  zatiaľ ja, možno keď pôjde nevesta domov, rada sa v ňom ukáže. Bola som v ňom na púti a obzerala si ma pani z Detvy, že taký krásny ešte nevidela ani na Detve, ako som ja ušila tu na dolniakoch.

O čepce dnes majú záujem aj nevesty, lebo čepčenie patrí k svadbe.

Áno, možno budete prekvapení, ale urobila som ich asi dvesto zatiaľ, do Austrálie, Anglicka či Rakúska. Priznám sa, teší ma, že o kroje aj čepce je záujem, chodí sa v nich na púte i na kresťanské sviatky. 

Čo vás čaká najbližšie?

Ako som spomenula, máme vystúpenia, hody a zatiaľ nemáme termín ani pozvanie na Deň kroja do Banskej Bystrice, ale aj keby nás nepozvali na javisko, ako sme boli pred dvoma rokmi, určite sa pôjdeme pozrieť. To je nádherná udalosť, oči si tam môže človek vyočiť. Čas, keď neboli slávnosti a vystúpenia, som využívala na opravu a šitie, takže nenudila som sa, napokon ja chodím do práce, toto všetko robím vo voľnom čase.

Kroj ste šili aj Adriane Habrdovej z Turčianskych Teplíc, ktorá je celkom známa speváčka aj vďaka účasti v Superstar...

Šila som ho podľa fotky a bolo to dosť náročné. Keď prinesú kroj, rozoberieme ho, ale keď  mám aj strih, je to jednoduchšie. Podľa fotografie, keď nemáte žiadne miery, nič, je to ťažšie,  musíte triafať, aby to bolo dobré. O to bolo pre mňa radostnejšie  prijať správu, že v ňom vyhrala spevácku súťaž  medzi dvomi  tisíckami súťažiacimi v kategórii folklór a vyhrala aj pop pieseň, hoci tam nespievala v kroji odo mňa (Úsmev).

Nie je náročné zháňať materiály, koráliky, čipky a všetko potrebné na kroje?

U nás, v Zlatých Moravciach, máme veľmi šikovnú majiteľku galantérie, stačí, keď jej poviem, prípadne ukážem, čo potrebujem  a naozaj mi všetko zoženie. Aj látky, aj materiály, niektoré sú originálne, tie si väčšinou objednávam v Česku ako hodváb, brokát. Za kašmír je už aj náhrada a mám ju rada, lebo sa dá dobre udržiavať, prať. Pôvodný kašmír bol len obliecť do kostola, domov, vyzliecť a do truhlice s ním. Mám aj ja originál, tiež len do kostola a domov, na vystúpenia nosím tie náhrady kvôli údržbe.

Máte v rámci folklóru nejaký vzor alebo sa ním snažíte byť vy?

Nechcem, aby to vyznelo, že som pyšná, ale to druhé. Výroba – vyšiť a ušiť požitavský čepiec trvá asi 3 týždne po večeroch. Keď čepcu venujem toľko voľného času, tak si ho dám na hlavu ako treba, nie ako čiapku. Kto si váži tradície a baví ho folklór, tak sa ustrojí a hrdo si vykračuje. Tak je to aj u mňa.  Bavia ma súbory, popozerám, popočúvam, beriem si z toho, čo je pre mňa zaujímavé a dobré. Ako robia kroky, ako sú oblečené a snažím sa to zužitkovať s našom súbore.

Je u mladých záujem o folklór, o účinkovanie v súbore?

V našom sú teraz skôr dôchodkyne, ale máme aj mladý súbor, kde sú študenti a 40-50 roční sa vyhovárajú – majú rodiny, roboty a nemajú čas, ale snažíme sa to nejako udržovať. Nebojím sa, záujem o folklór rastie, lebo viem jedno, keby sme prestali, ľuďom by to chýbalo, tak verím, že na to nahovoríme ďalších.  

Možno vás zaujme: Verejnosť môže pomôcť Ukrajine v online aukcii súčasného umenia a dizajnu