Rozhovor s herečkou Luciou Hurajovou: O Skrytej vášni, o Norme Elizondo, o čašníkoch, ktorí sú hercami a o rodine, bez ktorej by sme boli všetci stratení

Navliekať si kožu herečky nie je iba krásne a vznešené, ale aj občas zvláštne, niekedy pre okolie, najmä v istých situáciách, nepochopiteľné a aj myseľ má čo robiť, aby to všetko spracovala. Lucia Hurajová svoje umenie poctivo študovala a aj za ďalšími vedomosťami cestovala, aby dnes mohla nazrieť do minulosti a s úsmevom sledovať cestu, ktorá ju doviedla, kde je a verím, že ju ešte na zopár miest dovedie.

Štúdium

Lucia študovala herectvo v ročníku, nad ktorým prevzala ochranné krídla pani Božidara Turzonovová, a hoci aj iní ju učili aj viedli, pre ňu aj ako pre ženu zrejme najväčšmi znamenalo práve vlievanie múdrosti od tejto hereckej dámy.

„Božidara Turzonovová je môj veľký herecký vzor, naučila ma vnášať do herectva noblesu, ale aj pravdivosť, učila ma mať nadhľad, ale aj pokoru a nebáť sa tvrdej práce na sebe, aby som sa potom mohla pred publikum postaviť bez obáv. Dodnes mám so svojou bývalou profesorkou dobré vzťahy, bývame neďaleko od seba a tak ak nám čas a povinnosti nedovolia inak, tak sa aspoň vždy na ulici v rýchlosti porozprávame.“

Zahraničie

Po hereckom odvetví bažila, a aby sa ho nasýtila, aby vstrebala čo najviac, skúsila i štúdium v zahraničí, iste za spomenutie stojí aj príbehmi o umelcoch opradený Paríž. Spýtala som sa jej teda, či to veľké mesto nachádzajúce sa vo Francúzsku, je skutočne tým, čo ľudia vnímajú z obrazoviek a časopisov, či je taký pompézny a ako stvorený pre spisovateľov a iných obdarovaných ľudí.

„Aj áno, je taký, ale zároveň je to tam veľmi ťažké a aj tvrdé. Je tam veľa takých, ktorí chcú byť hercami, a preto prebieha dosť tvrdý konkurenčný boj. Aj tam, ale aj v Amerike, som spoznala napríklad veľa čašníkov, ktorí vyštudovali herectvo a snívali o tom, že raz dostanú svoju životnú rolu.“

Takže tie chýry o pracujúcich v baroch, ktorí majú talent na spev alebo i na hranie, sú pravdivé a tí všetci snívajú o príležitostiach, čo možno ani nikdy nedostanú.

Na Slovensku

Lucia Hurajová sa napokon i z dôvodov, ktoré súvisia s už zmienenými konkurenčnými nátlakmi, vrátila na Slovensko. Niežeby tu nechceli byť herci viditeľní a niežeby sa nechceli presadiť, ale predsa len, je to iné a najmä krajina predstavuje jej domov, so všetkými spomienkami na detstvo a so všetkými rodinnými príslušníkmi.

Okrem toho, že sa aktívne venovala i venuje divadlu, i veľa dabovala, naozaj veľa a asi najznámejšie sa zdá, aj podľa nej, prepožičanie hlasu Norme Elizondo, v telenovele Skrytá vášeň.

„No to nahrávanie bolo úžasné, veľmi rada na to spomínam. Aj kvôli kolektívu, lebo sme sa tam spolu cítili príjemne, ale aj kvôli samotnému príbehu. Malo to pútavý dej,  zaujímavú zápletku o bratoch a sestrách, ktorí hľadali svoje  šťastie. Rada som Normu dabovala.“

Na telenovely ako také má spomienky, ktoré jej vzbudia na tvári spokojnosť, najmä na jednu, čo sa dosť líšila od ostatných, minimálne v období, v ktorom sa celá záležitosť odohrávala.

„Veľmi rada si spomínam aj na dabovanie telenovely Velvet, bola zasadená do 50. rokoch v Španielsku, tá doba ma fascinovala.“

Náročnejšie

Keby ste Luciu Hurajovú počuli, keby sa vám do uší dostal jej zvučný smiech, začali by ste pochybovať, či je možné, aby z jej slov zaznievalo čokoľvek neveselé, o niečo vážnejšie. Ona sama však prezradila, že dramatickejšie postavy sa jej hovoria ľahšie a že niekedy, pri iných, čo sú príliš emocionálne, príliš vášnivé, priveľmi hlučné, sa dosť unaví.

„Zaujímavá skúsenosť bola, keď som robila jednu hluchonemú ženu. Napriek tomu, že som vlastne nič nehovorila, bola to relatívne náročná práca, nájsť všetky tie správne pazvuky, aby som presne vyjadrila to, čo moja postava, ale zároveň to bola dobrá skúsenosť.“

 

Pravdaže, fascinuje ma myšlienka, alebo skôr ma zaujíma, lebo som hnaná zvedavosťou, či sa pri smutnejších úlohách potrápila s návratom do reality, či vie a vedela zahnať prácu a zatvoriť jej dvere do každodenného života.

„S týmto sa stretávam, že naozaj to je ťažké a nie každý z okolia to chápe, že herci si veľakrát svoju úlohu nesú so sebou aj domov. Ale pri uvoľnení sa mi pomáhajú deti, pri nich nie je možné zostať zachmúrená.“

Deti

Čo sa detí týka, poslanie matky je tak či tak krásne, možno i unavujúce, a keď sa zmieša so žitím takým preplneným, keď sa vytvorí čas, v ktorom sa musí fungovať tu a teraz a najmä rýchlo, potom je obdivuhodné, ak dokáže zladiť i rodinu, i prácu, i iné veci.

„Pomáha mi veľmi moja rodina, bez svojich najbližších by som to nedokázala.“

A takéto vyznanie je ako vyšité pre záver článku, lebo napokon, i my, neherci, si smieme rovnako povzdychnúť, že bez tých, ktorých milujeme a ktorí milujú nás, by sme nezvládali, čo zvládať musíme.