Neuveriteľnú šesťdesiatku oslávi v pondelok 8.novembra rocker Martin Ďurinda. Vek netají, naopak, je naň hrdý. Ako a s kým bude oslavovať a aj všeličo iné prezradí v rozhovore pre Netky.
Na úvod hádam otázka – ako sa máte na prahu 60-tky?
Mám sa fyzicky dobre, aj keď po stránke psychickej cítim ten šiesty krížik, že pribúda, ale hlavne som nejaký sentimentálnejší. Spomínam si na doby, keď som bol dieťa a už 40-roční ľudia sa mi zdali dosť starí. Od mojej štyridsiatky prešli dve desaťročia, mám na krku šesťdesiatku, mám pred ňou rešpekt, ale nebojím sa jej. V jesennom období máme s manželkou a deťmi zvyk chodiť do mesta na prechádzky, kúpime si gaštany a ja popri tom deťom rozprávam rôzne príbehy, ktoré som v mojom meste zažil. Vyrastal a žil som takmer v centre Bratislavy, takže tam naozaj mám množstvo príbehov, lebo som v ňom dennodenne trávil svoju mladosť. Išli sme napríklad s rodinou okolo vinárne Veľkí Františkáni a hovorím, tu sme zakladali skupinu Tublatanka. Tamto okno na prízemí sa zrazu vyklopilo a rozbilo sa o hlavu nášho textára Martina Sarvaša, našťastie jeho hlava to vydržala, len sklo sa rozbilo. Alebo na námestí SNP sú povestné bistrá a v jednom z nich som sedel jediný raz s vynikajúcim muzikantom Mariánom Vargom. V neďalekom V-Klube sme dostali cenu za prvú platňu Tublatanky, Marián za platňu Collegium Musicum a šli sme si spolu sadnúť do bistra. Pili sme viedenskú kávu so sódou a bavili sa o muzike. Je to pre mňa nezabudnuteľný zážitok, že som sa bavil s Mariánom Vargom v tej kaviarni aj o živote a zážitkoch z jeho dovolenky v Grécku. Odmalička som mal rád jeho majstrovstvo na organe a hudbu skupiny Collegium Musicum.
Tých zážitkov by bolo aj na knihu...
Hej, napríklad sme išli po Starom moste, ktorý je teraz zrenovovaný, ale predtým tam boli drevené dosky, po ktorých sa chodilo. Presne som si pamätal miesto, kde som zachraňoval kamaráta Temerafa, lebo si trochu viac vypil, zavesil sa na zábradlie mosta a potom sa tam hompáľal. Po chvíli mu dochádzali sily, tak som ho vyťahoval, aby nespadol do Dunaja. Alebo sme prechádzali cez bývalý Polus a ukazoval som deťom kaviareň, ktorá je významná v mojom živote, lebo som sa v nej dal dokopy s Mirkou, mamou našich detí a mojou manželkou. Deti zareagovali, že tato to je super, ale už si nám to hovoril. (Smiech). Aj si spomeniem, že som im to hovoril, ale príde ten sentiment a mám potrebu znova im to povedať. Predsa len raz tu nebudem a nech majú aj ony spomienky, keď pôjdu okolo, že tuto náš tato niečo dobré zažil a možno im tie miesta budú navždy milé.
Určite máte také spomienky na svojho otca aj vy.
Dodnes si pamätám, ako mi otec rozprával o tom, že ulicu Vysoká bombardovali lietadlá v druhej svetovej vojne a spomenul som si na to vždy, keď sme ako mladí chalani chodili na Vysokú po legendárnych vínnych krčmách. Alebo otec, keď bol mladý, s kamarátmi na Devíne často preplávali rieku Moravu na druhý breh do Rakúska, len tak zo srandy. Za mojich mladých čias sa to už nedalo, lebo tam vojaci strážili hranicu, ktorá je v strede rieky Morava, okolo Devína bol plot s ostnatými drôtmi a my sme žili za železnou oponou. Aj ja ako dieťa si dobre pamätám príbehy môjho otca. A rád na ne spomínam.
Pociťujete aj nejaké fyzické zmeny, že tie rána a vstávanie sú predsa len náročnejšie ako kedysi?
Rána boli pre mňa vždy dosť kruté, pretože ako muzikant som bol dlho slobodný a k nášmu životu patrilo aj flámovanie. Postupom rokov cítim, že rána sú ťažšie a ťažšie, no teší ma, že do dvadsať minút som fit. Trochu závidím manželke a deťom, že sa dokážu hneď ráno baviť, smiať, vtipkovať, vyvádzať, ja potrebujem silnú kávu a trochu času na prebudenie. Prvú polhodinu mi rozhodne do smiechu nie je. Našťastie telo a myseľ ma po tej polhodinke začnú poslúchať.
Prekvapilo vás, že život si plynie a naraz máte šesťdesiat?
Ubehlo to rýchlo, to je pravda, ale neprekvapilo ma to. Už dlhodobejšie som na svoj vek trochu aj hrdý, hlavne vďaka slušnej kondícii. Okrem toho som všeličo videl, zažil, viem rozpoznať povahy ľudí, ľudské charaktery, ako sa budú správať a čo je za ich správaním. Rozoznám faloš od priateľstva a vždy to vyjde. Ako dieťa som zažil dieťa inváziu vojsk Varšavskej zmluvy, polovicu života som prežil v socialistickom zriadení, potom revolúciu 89 a viem porovnávať, čo bolo lepšie, čo horšie. Ľudia boli predtým stmelenejší, dnes je doba materialistická, prevláda povrchnosť, ktorá mi lezie na nervy hlavne v rámci detí v škole, kde sa pretekajú, kto má drahšie značkové oblečenie alebo najnovší iphon a kto ho nemá, je akože nikto. Žiaľ, tie naše deti to majú od nás dospelých, ale tiež z médií, kde sa velebia zbytočné pseudocelebrity.
Keby ste mohli niečo zmeniť, založili by ste si napríklad rodinu skôr?
Áno, nie som zástanca toho, aby sa muži stávali otcami vo vyššom veku a zakladali si rodiny až vtedy. Závisí to však aj od šťastia. Nemal som skôr to šťastie stretnúť ženu, s ktorou by som si chcel založiť rodinu, ale napokon sa to podarilo a dnes som šťastný. Keď som sa blížil k štyridsiatke a bol som slobodný, pociťoval som deficit rodiny a mal som istý smútok na duši. Sloboda je síce krásna, že môžeš chodiť kde chceš, vrátiť sa domov, kedy chceš, ale časom to omrzí. Netešilo by ma, keby som dnes bol single a možno by som chodil s kamarátmi každý večer pivo, kde by mi mozok pomaly hlúpol a len by mi rástlo brucho.
Maťo Ďurinda urobil pre Netky výnimku a pridal aj jednu rodinnú fotografiu.
Prečítajte si: ROZHOVOR: Dárius Kočí a Patrik Vyskočil si strihnú Jánošíka v novom muzikáli na Novej scéne
Postavičku vám možno naozaj závidieť, skvelú kondíciu vidieť aj na koncertoch, cvičíte?
Našťastie kondíciu mám dobrú, utiahnem dva a polhodinový koncer nielen fyzicky, ale aj hlasovo sa cítim skvele. Aj vo vydýchanej sále, kde už skoro ani nie je kyslík. Možno je to ešte pozostatok z čias, keď som hrával hokej, ale aj gény po rodičoch, ktorým sa tiež dlho darilo udržiavať sa v kondícií. V poslednom čase som sa dal na cvičenie jogy, aby som mal pružné telo a dobrú psychiku, lebo joga je cvičenie starých majstrov, ktorí už oddávna vedia, že prináša želané ovocie. Niektoré cviky sú ešte pre mňa ešte dosť ťažké, ale verím, že čím ďalej budem cvičiť, tým to bude ľahšie.
Jubileá sa oslavujú aj veľkými koncertmi, vy žiaden aktuálne nechystáte?
Situácia s pandémiou je nevypočitateľná, pripraviť veľký koncert vyžaduje veľa úsilia a dnes nie je istota, žiaľ, že sa uskutoční, nakoľko situácia sa mení a zhoršuje zo dňa na deň. Necháme to zatiaľ tak a pripravíme turné po Čechách a Slovensku pri príležitosti 40.-teho výročia vzniku Tublatanky a tam s fanúšikmi oslávim aj narodeniny. Aj keď ma mrzí, že teraz to nejde.
Ako vnímate - aj ako farmaceut - rozdelenie národa v rámci očkovania, kde to už pomaly hraničí s nenávisťou?
Som zaočkovaný, robím všetko preto, aby som sa v mojom vyššom veku nedostal do nemocnice. V prvom rade kvôli sebe a svojej rodine,v druhom nechcem zaťažovať zdravotný systém, ktorý aktuálne podlieha veľkým skúškam. Je mi ľúto lekárov a sestier, viem koľko úsilia vyžaduje starostlivosť o jedného pacienta, nakoľko sám som zažil v Ružinovskej nemocnici v Bratislave situáciu, že ma zachraňovali, lebo som nemohol dýchať, hoci to nebol covid, ale iný príbeh. A teraz, keď sa majú postarať o vyše 2 000 pacientov, ktorí momentálne ležia s koronou v nemocniciach, to je neskutočná práca, ktorú musia vynaložiť naši zdravotníci. Dočítal som sa, že osem percent zdravotníkov uvažovalo o samovražde, je to strašná správa, preto im držím palce a všetkých do jedného pozdravujem. Nezaočkovaných neodsudzujem, je to ich rozhodnutie, niektorí sa boja, niektorí podľahli hoaxom, veď sme ako krajina v rámci EÚ na poprednom mieste, kde sa najviac verí práve hoaxom. Na druhej strane, nezaočkovaní, samozrejme riskujú svoju hospitalizáciu a možno aj život. Myslím si, že kampaň v médiách bola dostatočná, rozhodli sa ako rozhodli, majú vlastné mozgy a treba to akceptovať.
Vráťme sa k vám, čo vás najbližšie čaká a na čo sa tešíte?
Pokročili sme s prípravou nového albumu Tublatanky, máme naskúšané pesničky, mnohé sú roznahrávané v troch bratislavských štúdiách, pôjdem ich teraz naspievať, nahrať gitary, sóla a zmixovať. Po novom roku by album mohol byť na svete.
Skeptici hovoria, že doba CD albumov je minulosťou, napriek tomu vy album vydávate.
Vydanie CD albumu a jeho následný nákup fanúšikom je dnes exkluzívna a luxusná vec. Fanúšikovia, ktorí majú naše albumy, majú radi Tublatanku, chcú mať zbierku kompletnú, a to CD si kúpia. Je to pre nich obrad, mať ho v ruke, púšťať si ho na prehrávači, čítať booklet. Prestalo mi prekážať, že sa nepredávajú CD ako v minulosti. V značnom kurze sú dnes znovu vinylové veľké platne. Aj náš vinylový dvojalbum Najlepšie roky sa rýchlo vypredal, dokonca oba náklady, čo je veľmi potešiteľné. Plánujeme aj nový album Tublatanky vydať na vinylovej LP platni, aj keď o trochu neskôr ako CD. V Lodeniciach pri Prahe, kde sa vyrábajú platne, je o ich výrobu veľký záujem aj zo zahraničia, preto je na ne dosť dlhá čakacia doba. Jeden pán, ktorý v tej výrobni pracoval ešte za socializmu, zachránil stroje na výrobu platní, ktoré plánovali zošrotovať lebo prišli na trh CD-čka a dobre urobil.
Verili ste, že po príchode cédečiek ešte nastane boom vinylových platní?
Veril, lebo z cédečiek som bol trochu sklamaný, majú totiž tvrdší digitálny zvuk a sú malý formát. Predsa som bol zvyknutý na obal platne, ktorý bol v ruke poriadny kus. Mám doma veľkú zbierku rockových vinylových LP platní, ktorá sa začala zbieraním LP od Beatles a vybrať platňu z obalu, položiť na gramofón, spustiť ihlu a tá vôňa obalu a jeho prezeranie – to je priam rituál. Ale v súčastnosti mi neprekáža ani streamovanie hudby cez rôzne platformy z internetu, hlavne že ľudia majú o hudbu v dnešných zaneprázdnených časoch záujem.
A oslava šesťdesiatky bude?
Rodinná určite, teším sa na arabskú čokoládovú tortu, ktorú mi urobí moja manželka a do nej vsadí a zapáli číslicu „60”, ktorú už kúpila. Ale nejaké veľké oslavy v podniku nie sú teraz vhodné. Mám brata, ktorý oslávi o pár týždňov 72 rokov, musím ho chrániť v tejto infekčnej dobe, aby sa ani náhodou nenakazil a neskončil v nemocnici. A potom, v priaznivejších časoch, to na turné s Tublatankou roztočíme.
Možno vás zaujme: ROZHOVOR s Elli Petrovou, slovenskou doktorandkou, ktorá sa zaoberá kauzou Jack Rozparovač
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies