ROZHOVOR Toto je šokujúce svedectvo matky autistického chlapca. Takéto veci by mali byť v škole neprípustné!

Iris Resutíkovej sa narodil chlapček s autizmom, Majko je však ľúbený celou rodinou, a keď trpí on, trpia s ním aj ostatní, lebo sú mu blízki. To, čím si prešli, zanechalo následky a podľa slov pani Resutíkovej, sa pravdepodobne z toho nikdy celkom nespamätajú.

Škola

Začalo sa to nevinne, len túžbou po vzdelaní. Len potrebou učiťsa a nechať dieťa rásť v múdrosti.

„Chceli sme, aby aj v Rimavskej Sobote vznikla trieda pre deti s autizmom. Aby sa chodili aj pedagógovia vzdelávať v tejto oblasti. Oslovila som mesto, tvrdili nám, že takéto deti tu nie sú, že mesto nemá takéto požiadavky. Potom sme museli pozháňať deti, ktoré tu sú, nájsť riaditeľa, ktorý bol ochotný zriadiť triedu. Okrem toho, sme museli pozbierať podporu od odborníkov, ako napríklad od psychiatrov a logopédov a oni všetci nám napísali stanovisko, že je to potrebné, že takéto niečo tu chýba už roky. Po roku sa to podarilo prelomiť, otvorila sa trieda. Problémy nastali, keď nastúpil pedagóg bez skúseností, rovnako aj asistent. Nie je zlé nemať skúsenosti, ale hrozné je nechcieť ich nadobudnúť,“ hovorí Iris Resutíková a vy si kladiete otázku, čo také strašné sa stalo. Možno si pomyslíte, že každý z nás bol v blízkosti nepríjemného učiteľa, na každého občas dopadla krivda v škole, ale toto bolo iné. Úplne iné.

Plán

V tom čase už rodina s Majkom spoznala centrum v Nových Zámkoch, a tam ich usmernili, všetko mohlo dopadnúť lepšie, keby len v škole chceli.

„My sme mali vypracovaný plán vďaka centru v Nových Zámkoch, ako pracovať, aké pomôcky používať. Keby učiteľka išla podľa toho plánu, nemala by žiadnu prácu navyše, všetko to mala tam,“ vysvetlila obetavá matka. Majko, rovnako ako iné deti v jeho situácii, sa musia naučiť komunikovať a v tom sú im neoceniteľným spoločníkom kartičky. Schémové, ktoré pomenovávajú oblečenie, režimové, ktoré sa sústreďujú na predmety. Ale...

„Keď Majko prišiel do tejto triedy, mal veľké problémy. Nedostával ani schémové kartičky, ani režimové, ani vizualizáciu. Obyčajné mená ho nedokázali naučiť. Nevedeli mu vysvetliť takéto veci. Náš syn ich menoval opačne, že seba nazýval učiteľkou a učiteľku Majkom. Našu rodinu sa krásne naučil, rozumie, kto je jeho mama, kto je brat, kto sestra, kto otec. Ukazovali sme mu fotografie, naučil sa to za dva týždne, vie, že sme jeho rodina,“ priblížila Iris Resutíková s dôrazom na to, že Majko sa naučiť dokáže, že nie je neprispôsobivý, len naozaj potrebuje prístup berúci do úvahy jeho diagnózu.

Úzkosti

Boj to bol veľmi ťažký, zahŕňal prosenie, trápenie sa, pocity bezmocnosti.

„Boli sme donútení prosiť školu, lebo mal úzkosti, psychické problémy. Chytal si vlasy, ťahal si ich. Keď sme prosili, že potrebuje to, čo má zaužívané, nastal problém. Oni to odmietali.“

Autistické deti mávajú vo zvyku niečím sa zamestnávať, na niečo sa fixovať a pre Majka predstavovali nálepky čosi, čomu sa rád venoval. V centre v Nových Zámkoch jasne stanovili, ako s tým pracovať, ale v škole, ktorú navštevoval, sa to rozhodli vedome a zámerne ignorovať. Tvrdo sa ho snažili odúčať, dokonca ho trestali. Zrejme si namýšľali, že ich taktika bude fungovať, ale mýlili sa, lebo práve kvôli nim sa u Majka spustili neovládateľné reakcie.

„Prvé nálepky, ktoré zbadal po vyučovaní, hneď registroval. Utekal k nim, bolo to neovládateľné.

Dávali nám najavo, že chceme niečo nenormálne. Za ich prítomnosti odtrhol nálepku z elektrickej skrinky, naschvál to prelepili lepiacimi páskami a nútili ho, aby sa na to díval,“ spomína pani Resutíková a ich spôsob zaobchádzania sa nebojí nazývať vedomou šikanou.

Riešenie

Ako matka sa snažila riešiť problém, ale dočkala sa iba ak odmietania a popierania.

„Špeciálny pedagóg tvrdil, že nič sa nedeje. Keď som sa spýtala, že keď nemá problémy, prečo je celá skrinka prelepená, nevedel mi na to odpovedať.“

Ďalej sa to už len stupňovalo, z horšieho na ešte horšie až na najhoršie. Možnosť záchrany sa objavila, otvorila sa druhá trieda s autistickými deťmi, ale Majka vziať nechceli, lebo vraj ju navštevujú len žiaci s aspergerovým syndrómom. Ona i manžel nad tým krútili hlavou, dodnes majú otázniky, čo a ako naozaj bolo, ale nedalo sa nič robiť. Pedagóg sa navyše správal tak, ako by sa nemal správať žiadny pedagóg a vymýšľal spôsoby, ako obísť to aj ono.

„Pedagóg za mojím chrbtom volal do centra, aby mu dali papier na môjho syna, že nezvláda školu a že nemôže cvičiť. Vymyslel si, že deti sa majú vzdelávať len do jedenástej, odvolával sa na neexistujúci zákon. Z centra nevydali papier, lebo náš syn taký stav nemá, dokáže sa vzdelávať a aj cvičiť. Pohyb je predsa pre nás všetkých,“ úprimne rozpráva Iris o neľahkých skúsenostiach, pričom aj rodičia iných detí ju aj manžela osočovali, vykrikovali, že vraj prečo tak veľmi trvajú na kartičkách pre neverbálneho chlapca. Pani Resutíková zápasila so stresom, ktorý ohrozil aj jej zdravie, všetko sa zdalo neznesiteľné.

Koniec

Koniec nešťastia prišiel, ale až potom, čo sa rodina rozhodla pre domáce vzdelávanie. Syna zo školy odviedli, a hoci nebolo ľahké vyhľadať takú školu, čo by nad tým prevzala záštitu, nezlomnosť priniesla ovocie. Dnes sa Majko vzdeláva takto, stará sa o neho rodina, centrum v Nových Zámkoch usmerňuje a všetci len dúfajú, že jedného dňa budú tieto spomienky menej bolieť. Pani Resutíková verí, že rozprávať o tom má zmysel, lebo jednak by rada pomohla ďalším rodičom, a jednak chce upozorniť na to, že inklúzia, o ktorej sa toľko rozpráva, v skutočnosti nejestvuje.

Naučila sa každé ráno vstávať s vďakou na perách za to, že sú všetci spolu, že žijú a držia sa a že Majko rozdáva toľko lásky, koľko mu, podľa jej slov, ona nebude môcť nikdy dostatočne odplatiť.