Dominika by si bola rada pospala, veď ako každý smrteľník, aj ona potrebovala z pliec zhodiť ťažobu denných hodín a v snoch dúfať v lepšie zajtrajšky. Kedykoľvek však zažmúrila oči, a aj keď sa jej trebárs podarilo si podrichmať, vždy ju beztak vyrušilo brnkanie na gitaru a síce nie prihlasný, ale ani nie prepočuteľný spev.
Rovnaké vytrhnutie zo spánku ju neminulo skoro nikdy, a len čo začala byť všímavejšia, zistila, že hra na hudobnom nástroji sa pravidelne ozýva o polnoci. Zvláštne, pripadalo jej to nadmieru zvláštne a ešte aj podozrivé. Vari len susedia nevykonávajú nejaký rituálny obrad, pri ktorom musia dodržiavať ten istý čas? Vo fantazírovaní zašla tak ďaleko, že sa zamýšľala, či sa tam neodohráva aj niečo iné, možno dokonca zločin.
Návšteva
Napokon, keďže bola predsa dospelá žena, rozhodla sa preskúmať vec zdravo a triezvo. Pravdou je, že aj trpezlivosť jej pomaly dochádzala a viac sa hnevala, lebo čím menej spánku, tým menej pokoja.
Vyčíhala si teda, z ktorých dverí sa hudba rozlieva a vybrala sa, samozrejme, za denného svetla, na návštevu s cieľom upozorniť, trochu vynadať, a ak to bude možné, aj čo-to vyzistiť.
Prekvapenie
Aké šokujúce pre ňu bolo, keď ju susedia nielen privítali, ale ešte sa ani netajili tým, akí sú šťastní, že ich niekto prišiel pozrieť. Len sa tak nadúvali, predbiehali sa v pohostinnosti a žena, lebo susedia tvorili manželský pár, by sa skoro od dojatia aj rozplakala.
Vysvetlenie
„Asi vás rušíme, však?“ načal tému muž, podľa všetkého ten, ktorý rád vyhrával na gitare.
Dominika by aj niečo odpovedala, ale dych jej uviazol v hrdle a slová odleteli asi aj na druhý koniec zeme. Našťastie, susedia ani na odpoveď nečakali, sami sa dali do vysvetlenia, prečo o polnoci nespia, ale sa venujú muzike.
Šlo o to, že žena mala rakovinu, v takom štádiu, že bolo nepravdepodobné, aby sa len tak vyliečila, a tak len čo hodiny odtikajú polnoc, obaja manželia sa nevedia od radosti zmestiť do kože, že prežila ďalší deň. Na oslavu žitia hrajú a tíško spievajú, píšu si ľúbostné listy a z duše sa protivia márneniu čo i len jedinej sekundy.
Keď Dominika vypočula celú pravdu, aj jej takmer vyhŕkli slzy a ľutovala počiatočné predsudky. Od onej návštevy jej susedské oslavy nielenže neprekážali, ale ešte sa vždy aj usmiala. Vedela totiž, čo to znamená, že ona ešte žije.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies