Sen z neba jej pomohol lepšie žiť na zemi

Vo svetle má človek zahmlený zrak, sústreďuje sa na to, aby chôdza nebola kolísavá, a preto nevníma nič, čo sa mu odohráva pred očami. Je imúnny voči čomukoľvek, čo sa nezmestí do zoznamu pre neho aktuálne najdôležitejších hodnôt. A potom nastane večer. Na krajinu sa spustí tma a konečne je čas na odhalenia. Je čas na sen.

Tragédie
Istá žena neprežívala rozprávkové obdobie. Ak by sa jej dajaký odvážlivec spýtal, ako sa jej darí, s nevôľou by odpovedala, že dobro sa jej vyhýba a tragédie ju, naopak, vyhľadávajú až príliš. Zahynul jej manžel a ona predčasne ovdovela. Na večný odpočinok sa uložili aj deti, jej materinské srdce sa nemalo na koho zamerať. Minulosť sa jej neustále ohlasovala a ona sa len ponevierala kade-tade. Jej stav sa dá označiť iba tak, že čakala na koniec pozemského príbehu.

Prečítajte si: Takto málo stačilo na to, aby sa dostal z väzenia!

Hnev
V jednu noc, keď jej spánok mal poskytnúť úľavu, prisnilo sa jej čosi nezvyčajné. Okúsila, aké je zomrieť a ocitnúť sa v nebi. Pravdaže, hoc to bolo len snenie, nesmierne sa tešila. Konečne opäť podrží v náručí milovaných a poteší sa ich prítomnosťou.
Po prekročení nebeskej brány okamžite vyhľadala niekdajšieho manžela a s dojatím ho hladila po tvári. Muž sa však nehýbal, najskôr nič nevravel. „Čo je s tebou? Netešíš sa, že ma vidíš?" spýtala sa zmätená žena, ktorá si opätovné zblíženie predstavovala celkom inak.

„Ty si tu ešte byť nemala," odpovedal s počuteľným hnevom v hlase a vzdialil sa od nej.
Chvela sa, takmer vypukla v plač. Niekoľko ráz sa nadýchla a v mysli sa jej zjavila upokojujúca myšlienka. Ak ju aj muž patrične neprivítal, iste sa dočká zaslúženej odmeny, akonáhle nájde toľko oplakávané deti.

Vysvetlenie
Zopakoval sa však rovnaký nepríjemný zážitok. Nepocítila radosť, vmietlo sa jej do tváre nepochopenie a opäť tá istá pripomienka. Ešte vraj nemala byť v nebi, jej čas sa nepriblížil. V toku udalostí si začínala uvedomovať, že jedinou oporou jej bude iba milovaný Boh. Ponáhľala sa za Ním, s búšiacim srdcom nevedela vydržať, tak veľmi premýšľala, čo jej povie.

„Ach," povzdychol si Boh, len čo ju zočil. Nie, On sa nehneval. V črtách sa mu odrážala viditeľná láska, ale aj niečo ďalšie. Čo to mohlo byť? Žena sa zamyslela, až potom pochopila, že Mu v pohľade číta aj smútok. Našťastie, nemusela sa pýtať, On sám jej podal vysvetlenie. „Bola si taká nešťastná, až si ťa predčasne vzala smrť. Ale nemalo to tak byť. Dal som ti jedinečné poslanie, na zemi si ešte nedokončila úlohu. Kto ju teraz ukončí?"

Prebudenie
Po vypočutí si Boha nastalo prebudenie. Žena si s úľavou povzdychla, keď sa uprostred noci posadila na posteli. Bolo jej jasné, že sen zoslal Boh, aby ju upozornil, že priveľa smútenia pochováva zaživa a že je čas vykročiť vpred. Smútenie je síce povolené a aj nutné, ale treba rozoznať, kedy trvá pridlho.

Poslanie, ktoré Boh vymyslel každému bez výnimky, je natoľko jedinečné, že sa ho nesmie zhostiť nikto iný. Je neprenosné, a preto je dôležité zamyslieť sa, či dnešok nie je vhodný na odhodenie toho, čo bolo a viac sa nevráti.