Kráľ, ktorému ešte stále neboli celkom odpustené prehrešky minulosti, búrlivák, čo sa vzoprel protokolu a zvolil si city pred rozumom, muž, čo vraj ctí prírodu a má štedré srdce ochotné rozdať sa v charite, aj tak by sa dal opísať Charles alebo ako ho budeme zrejme poznať odteraz, Karol III.
Nie je tajomstvom, že viacerí by na kráľovskom tróne radšej uvideli jeho staršieho syna a dovolím si tvrdiť, že najmä preto, lebo po svojej matke, princeznej Diane, ktorú neprestali priaznivci oplakávať ani roky po jej smrti, zdedil kus osobnosti. Rovnako tak nie je skryté, že Charles ale kráľom chce byť, a aj keby nechcel, na výber mu nie je dané.
Nie rozmaznávaný
Narodil sa večer, písal sa rok 1948 a november si akurát písal štrnásty deň. Prvý raz sa nadýchol v Londýne, a ako prvorodený syn matku potrápil ťažkým pôrodom.
Jeho meno, dosť dlhočizné, lebo o mesiac neskôr sa ohlásilo, že sa bude volať Charles Philip Arthur George, princ z Walesu, bolo od začiatku spájané s tvrdou prácou. Rodičia neprítomní, veď ich zamestnávali povinnosti, ktoré sa nedali preniesť na iného, a ak aj prítomní boli, Charles sa ich spoločnosti vyhýbal. Najmä mu nebol po vôli otec, ktorý by z neho rád vychoval kráľa ako sa patrí, avšak snažil sa to docieliť zastrašovaním, posmievaním sa a urážaním, čo u chlapca len vyvolalo vodopád sĺz.
„Mami, prosím, poď sa so mnou hrať,“ volával Charles postávajúci na prahu dverí kráľovnej Alžbety, ale odpovede sa nedočkal nikdy, lebo jednak ho pre protokol nesmela vpustiť, a jednak ani nebolo času nazvyš.
A tak detstvo trávil s opatrovateľkami, vzdialený od poznania toho, čo číha za múrmi paláca a od spôsobu žitia, ktorý bol typický pre nešľachtických rovesníkov.
Internátna škola
Keď sa rozhodlo, že Charles bude svoje vzdelanie dosahovať aj v internátnej škole v Berkshire, niekto by si pomyslel, že pre neho nastane ľahšie obdobie, že konečne okúsi priateľstvá a iné slasti, avšak opak sa stal pravdou. Horkosť pil namiesto čaju, lebo spolužiaci ho častovali pohŕdaním, že má tučné nohy, že je nemehlo, že je taký aj onaký.
„Musím si stále dávať pozor, lebo niektorí ma prenasledujú,“ sťažoval sa zúfalý Charles jednému zo sluhov, lebo len nižšie postaveným si dovolil vravieť aj kruté pravdy. Netrvalo však dlho a i jeho otec sa dozvedel, ako sa veci majú, a ľútosti mu neponúkol ani zamak. Jeho reakcia spočívala v tom, že ho nechal preradiť do inštitúcie, ktorá, podľa jeho slov, zocelí každého, lebo aj on s ňou má dobré skúsenosti.
Či chcel či nechcel, musel sa Charles presťahovať do Škótska, na miesto, ktoré pre neho predstavovalo väzenie, na miesto, ktoré pozostávalo zo železných postelí a studenej dlážky, na miesto, na ktorom sa okná nezatvárali ani v zime. Na miesto, ktoré on ako dospievajúci chlapec právom nenávidel. Na miesto, kde sa skoro vstávalo, behalo, sprchovalo v ľadovej sprche, trénovalo horolezectvo a kadejaké iné fyzicky náročné aktivity. Odpočinúť si neodpočinul ani v noci, keďže totiž chrápal, spolužiaci a aj spolubývajúci na izbe ho kruto budievali, strkali do neho a častovali ho nepeknými výrazmi, v ktorých často zaznievalo, že má priveľké uši.
Miloval úprimnosť
Trojštvrťové šťastie zažil konečne ako 17-ročný, keď jeho učenie sa pokračovalo v Austrálii a aj správanie voči nemu sa, našťastie, zlepšilo. Charles sa vyjadril, že tamojší chlapci boli úprimní, vždy povedali, čo si mysleli, a to z duše miloval.
Jeho charakter sa formoval, ako prvý nástupca trónu vôbec získal vysokoškolské vzdelanie, v jeho srdci sa prebúdzal záujem o antropológiu a históriu.
Námorník
Len čo sa pridal k námorníctvu, podľahol celkom iným mravom a po slušnosti akoby sa zem zľahla. Venoval sa pijanstvu, navštevoval vykričané štvrte a prispôsoboval sa aj v inom kumpánom. Napriek tomu však o ňom kolovali nepekné klebety, či nemá problémy so sexuálnou orientáciou, lebo nežnejšie pohlavie ho zaujímalo viac z diaľky a nemával vážnejšie vzťahy. Starostí pribúdalo, keď dovŕšil vek 30 rokov a nevesty nebolo ani tu, ani tam.
„Ako je možné, že sa dvaja milujú a potom sa jednoducho rozídu a prestanú sa ľúbiť?“ s obavami sa pýtal istého priateľa, ktorý mu odpovedal, že tak to jednoducho chodí a je to prirodzené. Charles vraj veľmi zosmutnel, naozaj veľmi.
Kráľovná uplatňovala nátlak, nech sa len ožení, nech sa čoskoro ožení, a on by sa aj, ale keď kandidátka nebola. A navyše, ach, jeho srdce si vybralo. Jeho vnútro to vedelo. Kričalo po jedinej žene, po tej, čo sa volala Camilla. Ako to dopadlo, koho si vzal a koho stratil, to už asi vieme, a predsa je to stále rovnako fascinujúce.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies