Raz to tak býva, že najneobyčajnejšie príbehy sa začínajú celkom obyčajne. Jedným pozdravom, tichým úsmevom, podaním rúk alebo niečím, čo malo vzhľad ako náhoda.
Až čas ukáže, ako sa všetko rozpíše, čo sa stane, čo jedna všedná skúsenosť vytvorí. A potom, potom si ani nevieme predstaviť, že by sa tá obyčajnosť neprihodila, lebo by sme neboli takými, akými sme, nenosili by sme kufre spomienok, chodili by sme po svete ako králi, čo ani nevedia, že stratili truhlice s pokladmi.
Prechádzka
Zuzka sa v sprievode svojho manžela rozhodla, že strávi popoludnie prechádzkou. Počasie bolo naklonené, aj nálada prahla po nejakom zážitku. Hoci boli obaja manželia nevidiaci, vedeli sa pohybovať bez najmenších ťažkostí, vycibrenou schopnosťou orientácie mohli pokojne konkurovať i tým, zrak ktorých nevykazoval nedostatky.
„Pomôžem vám nejako?“ zastavil sa pri dvojici starší pán, ochotne pripravený ponúknuť dlaň.
„Ďakujeme, to je v poriadku.“
Rozhovor sa však neskončil, prebehlo vzájomné predstavenie sa a dokonca sa spomenula i viera v Boha, ktorou boli srdcia všetkých troch prešpikované.
„A nepoznáte Mišku?“ spýtal sa starší pán, doložil i priezvisko a čo-to prezradil. Že aj ona je vyznávajúca kresťanstvo, že i ona nevidí. Manželia odpovedali záporne, ale Zuzku čosi zaujalo a zaumienila si, že len čo prekročí domáci prah, vyhľadá si ženu na facebooku.
Zoznámenie
A tak aj bolo, nelenila, naťukala meno i priezvisko a ľahko sa dopracovala k informácii, po ktorej bažila. Prvé správy sa niesli v pomerne rozpačitom duchu, lebo obe ženy, aspoň na prvý pohľad, mali viac rozdielov. Jedna vydatá, druhá slobodná, jedna mladšia, druhá staršia.
Avšak keď sa rozprávanie priblížilo pod povrch a vytiahlo sa na svetlo i obdobie, keď si ich Boh našiel, zrazu sa každá odlišnosť musela skloniť pred pravým priateľstvom. Telefonovali si, stretávali sa, dlhočizné hlasové správy sa javili ako čosi prirodzené, bez čoho leto nie je letom a zima zasa zimou... Podelili sa i o zmysel pre humor, spoločne sa modlili a toľko si dôverovali.
„Mohli by sme si založiť kapelu. Ja budem hrať na klavíri, tvoj otec by mohol brnkať na gitare a ty môžeš spievať a tiež na niečom hrať,“ nadhodila raz Zuzka veselo.
„To iste, až na to, že ja spievať neviem a hrať už vôbec nie,“ protirečila Miška, ale rovnako i ona sa rozosmiala.
„No a? Aj tak budeš spievať.“
Podobné debaty neboli ojedinelé, vždy, aj v údolí plnom súženia, sa našiel dôvod na smiech.
Zlá správa
Priateľstvo trvalo desať rokov, keď sa otriaslo pod náporom správy takej strašnej, takej nečakanej, až sa z očí rinuli slzy.
Zuzka ťažko ochorela, veľmi ťažko, a hoci sa modlilo, zúfalo sa prosilo Boha, nakoniec si ju povolal k sebe a jej telo vychladlo a dych zmizol. Pre Mišku to bolo čosi nepredstaviteľné, a, pravdaže, nielen pre ňu, v dušiach všetkých zainteresovaných, či už boli spojení krvným alebo len citovým putom, sa zatiahlo na dážď.
V nebi
V jeden večer, bola to chvíľa nostalgická, sa Miške zachcelo listovať si vo virtuálnej konverzácii, aby si privodila stratené. A tam, medzi textami, natrafila i na slová, ktoré ju zaplavili, skrátili jej dych a opäť vzbudili vzlykot, ale tentoraz inakší. Posiaty nádejou a pochopením.
„Nič sa nekončí. Je super, že raz spolu budeme v nebi, a to už navždy.“
Mohlo by vás zaujímať: Bol raz jeden muž, ktorý stále predstieral. Neuvedomil si, že pred Bohom to aj tak zmysel nemá!
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies