Boh je plný prekvapení. Niektoré veci nám síce prichádzajú do života prirodzene, ale sú aj také, ktoré prídu doslova nadprirodzene. Príkladov by bolo ajajáj, ale teraz tu máme jeden konkrétny. Je to príbeh o želaní, o nepochopiteľnej krádeži aj o návrate.
Jeden kazateľ si raz želal Bibliu. Nie však hocijakú, ale takú v angličtine. Poviete si, že na tom nie je nič zvláštne, veď dnes už môžeme mať Biblie, aké len chceme. Lenže vtedy bol komunizmus. Iná doma. V tomto smere nevládol až taký dostatok, a tak si kazateľ naozaj veľmi želal, lebo vedel, že nebude také ľahké sa k nej dostať.
Potom sa však stalo, že bolo stretnutie a na tom stretnutí bol istý muž. Nadriadený, vysokopostavený v cirkvi. A on tam doniesol Biblie v angličtine, tú najväčšiu daroval práve kazateľovi. Vraj to mal tak na srdci, že jemu chcel dať hlavne, a tak to aj urobil.
Kazateľ vtedy nosil Bibliu ako čosi cenné, lebo ono to aj cenné je a aj bolo. V jeho očiach zvlášť, keďže z nej čerpal témy na kázne, ale aj praktické rady pre svoj život.
Nosieval ju preto v taštičke, ktorá bola určená na prenášanie cenností, najmä peňazí. Niet divu, že sa stala obeťou zlodeja. Ten, čo kradol, si zrejme myslel, že v taške nájde niečo zlaté, prípadne dajakú hotovosť.
Kazateľ, len čo zistil, že ho okradli, vykríkol na celú ulicu.
„Nevadí, že si mi ju ukradol. Ja budem mať ešte lepšiu!“
Po niekoľkých rokoch navštívila jedna žena pastorovu cirkev. Bola staršia a mala so sebou krásnu Bibliu. A nielen krásnu, ale aj anglickú, priamo z Austrálie.
Raz si ho k sebe zavolala, ale strašne plakala.
„Ja...“ začala, ale nedokončila. Vzlykala a vzlykala a vôbec nič jej nebolo rozumieť. Kazateľ len nemo stál a čakal, čo z toho bude. Až nakoniec z nej vypadlo, že Boh od nej chce, aby mu darovala tú krásnu Bibliu z Austrálie. Ona sama tým nebola nadšená, ale poslúchla hlas Boží. Kazateľ mal napokon pravdu, keď za zlodejom kričal, že bude mať lepšiu Bibliu než tú, ktorá mu bola odcudzená.
Z tohto skutočného príbehu si môžeme vziať hneď dve ponaučenia. Jednak že Boh má pre nás vždy dobré veci, a že aj keď niečo nepochopíme hneď, on má svoj plán. Nevieme síce, ako dopadla žena, ktorá svoju Bibliu darovala kazateľovi, ale som presvedčená, že Boh jej to vynahradil a že za ňou nemusí viac žialiť.
No a ešte je úžasné, že kazateľ netúžil po velikánskom dome či drahom aute, ale po Biblii. Kiežby sme aj my takto túžili najskôr po Božích veciach. Veď koniec koncov nepíše sa v Biblii, že ak hľadáme najskôr Božie kráľovstvo, všetko ostatné nám bude pridané?
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies