SKUTOČNÝ PRÍBEH: Pre vieru v Boha a svedomie sa počas komunizmu ocitla v nebezpečenstve!

Áno, aj to bola socialistická realita. Našli sme pôrodnú asistentku z novorodeneckého oddelenia z nemocnice, ktorá už dávno schátrala, neexistuje, no smutné spomienky zostali. Pani sa bála zverejniť svoje meno, nazvime ju teda pani X.

„Som veriaca, preto som sa v minulosti začala zaoberať tým, čo sa dialo,“ povedala na úvod obdivuhodná a odvážna žena, novorodenecká zdravotná sestra. Na prvý pohľad príjemná, láskavá a veriaca žena.

„Dnes už nie sú veci, ktoré boli kedysi proti životu nijako stigmatizované. Začalo to už bolševickou revolúciou. Lenin v Rusku veľmi preferoval, aby boli etické a morálne zásady uvoľnené, pretože sa mu hodilo, aby mali slobodu,“ vysvetlila s tajomnosťou v tvári zdravotná sestra, ktorú sme prizvali na rozhovor.

Nebolo možné uplatniť výnimku svedomia

„Už v tomto jednom narušení etiky a morálky bol pôvod zákonu o potrate z roku 1957. Mnohí lekári nesúhlasili, a tak prišli o miesta. Na ich pozície boli dosadení ľudia, ktorí sa chceli udržať v spoločnosti, a tak urobili všetko, čo im bolo nariadené,“ dodala s tým, že za komunizmu nebolo vôbec možné, aby si niekto uplatnil výnimku svedomia.

Každý si domyslí, o akú nemocnicu išlo

„Na pôrodnici som po mojej praxi vydržala tri roky, potom som odišla, pretože som mala konflikt so svedomím. Nebudem menovať nemocnicu,“ dodala. Každý si však zrejme domyslí, o akú nemocnicu išlo.

„Boli sme špeciálne pracovisko, kde bolo neonatologické oddelenie, ktoré bolo určené pre nedonosené deti, ktoré potrebovali špeciálnu starostlivosť. Chodili k nám bábätká z celého Slovenska. Vedeli sme sa postarať aj o deti, ktoré vážili 1 000 gramov. Rekord bol 480 gramov. Takéto dieťa sa vedelo vypipľať, vedeli sme sa o neho postarať, hoci muselo byť pod neustálou dispenzarizáciou, čiže neustálou kontrolou, aby vedeli, či je pre nich ekonomické zainvestovať v tej prvej fáze novorodenca, čo je 28 dní. Chceli vedieť, či sa im investície vrátia, všetko sa posudzovalo z ekonomického hľadiska. Keď sme mali plné 4 inkubátory, tak piate dieťa už nemalo šancu. Keď hrozilo, že sa nám na oddelení narodí nejaké predčasniatko, čo bolo dieťa, ktoré malo okolo 1 000 až 1 500 gramov, často sa veľmi zvažovalo, čo sa bude diať  s takýmto dieťaťom.“ 

Nesnažili sa o záchranu

Podľa jej slov nezavolali odborníkov, ktorí by dieťa zachránili, ale prepísali údaje, posledný dátum menzesu, zmenila sa váha a celý proces bol zrazu zaevidovaný ako potrat. „Potratové papiere nikto nekontroloval. Dieťatko sa zabalilo, zavolala sa sanitka, ktorá dieťa odviezla na spopolnenie. Mamičke sa s ľútosťou oznámilo, že dieťa sa narodilo mŕtve. Ak by sa náhodou narodilo živé, ale nevydalo by žiaden zvuk, lekárka okamžite posúvala dieťa zdravotnej sestre, aby sa „o to postarala“, čo znamenalo, že sa už dieťa nesmie nadýchnuť,“ dodala so smútkom v očiach.

Výdych zomierajúceho dieťatka bol desivý

Výdych takého dieťatka bol podľa jej slov veľmi nepríjemným zvukom, pretože to boli nezrelé hlasivky, ktoré vydávali naozaj desivý zvuk. „Piskľavý zvuk. Je to taký výkrik, akoby o pomoc. Personál väčšinou pomohol, ale opačným smerom. Nie k životu, ale ku koncu,“ povedala.

„Keď som to videla prvýkrát, zdalo sa mi, že nie som normálna, alebo že personál sa zbláznil. Myslela som, že sa mi to snívalo, že mi preskočilo,“ vyspovedala sa pani X.

Do svojej profesie šla s ideálmi

Myslela, že je to krásna práca. Je hlboko veriaca a dúfala, že na maturitách si nevytiahne otázku s názvom Asistencia pri potrate.

„Neviem čo sa stalo, ale nikto si tú otázku nevytiahol. Primár mi prízvukoval, že musím mať prax na pôrodnici. Zaujímali ma krízové scenáre. Napríklad, čo sa stane, keď žena začne rodiť na ulici, či v autobuse. Primára som provokovala, aby mi hovoril aj iné zážitky, ako boli bežné situácie medzi štyrmi múrmi nemocnice.  A on hovoril. Chcel opomenúť rozlišovanie pôrodu a potratu. Pôrod je všetko, čo sa narodí živé. Bez ohľadu na dĺžku tehotenstva. Všetko, čo sa narodí živé, je pôrod, a musí sa evidovať ako pôrod. Ak by bolo dieťa mŕtve, ale malo by váhu nad 999 gramov, čiže tisíc a viac gramov, takisto je to evidované ako pôrod. Mohlo by byť aj mŕtve. Aj ak by malo nižšiu váhu, no dĺžka tehotenstva by bola viac ako 28 týždňov, respektíve 7 mesiacov, takisto by to malo byť evidované ako pôrod, aj keby sa dieťa narodilo mŕtve. Dieťa narodené s váhou nad 1 000 gramov, dĺžka tehotenstva by bola 28 týždňov (teraz už je to dĺžka 24 týždňov), a srdce dieťaťa by javilo známky života, bol by to jasný pôrod."

S takýmito známkami života sa im v nemocnici narodilo veľké množstvo detí, ktoré však boli evidované ako potrat. Pretože každé jedno úmrtie by lekári museli do 24 hodín vysvetľovať na mestskom zhromaždení, kde by museli odôvodniť úmrtie dieťaťa. Možno by bola za to nemocnica postihovaná. Okrem toho sa táto perinatálna úmrtnosť sledovala celosvetovo. Hovorilo to o nejakej úrovni zdravotníctva. „Keďže sme túto hodnotu mali príliš vysokú, tak sa tieto pôrody zaraďovali do potratov. Pretože potraty sa nezodpovedali,“ objasnila pani X.

Z týchto informácií vyplýva, že o život prišlo mnoho novorodencov úplne zbytočne, len pre celonárodný priemer perinatálnej úmrtnosti.

„Potraty boli potraty, za ne predsa nikto nemohol. Oni sa snažili mnohé živonarodené deti s nízkou váhou, ktorým hrozilo úmrtie do 24 hodín, jednucho „odstrániť“. Po 24-hodinách by už totiž za tieto deti zodpovedali neonatológovia. Tí sa z toho vedeli veľmi ľahko vyhrabať. Takže tieto štatistiky sa za socializmu veľmi falšovali. Keď tieto deti zomreli, telefonovalo sa na jedno neznáme číslo, prišla sanitka, my sme o nej nič nevedeli. Jeden z bývalých ministrov vnútra mi povedal, že vie o obchodoch s embryami do zahraničia. Bol to dobrý biznis. V 90. rokoch sa predávali do francúzskeho parfémového priemyslu aj placenty,“ naznačila.

Deti doslova zabíjali

Podľa jej slov zdravotné sestry tieto deti doslova zabíjali prichytením ich drobného nošteka, až kým nedošlo k úplnému zaduseniu. Alebo ich jednoducho utopili, či schovali do chladničky.

Pani X. to dlho nevydržala. Na stretnutí zamestnancov nemocnice sa voči týmto praktikám ohradila. Vyjadrila svoj názor na život. V ten istý deň zatelefonovala istému redaktorovi, aby celú vec zverejnil, ak by sa jej niečo stalo. Pretože bola upozornená, aby si dávala pozor.

Bála sa aj po páde socializmu

„Aby som sa vôbec bezpečne dostala domov,“ dodala. Nasledovalo udanie na polícii, množstvo výsluchov a problémy v práci. „Ponúkli mi zbraň, na ochranu. Odmietla som,“ priznala.

„Celé roky som sa bála, aj po páde režimu, či neublížia mojim deťom,“ opísala obavy. Celý prípad prešiel médiami a širokou spoločnosťou ľudí. „Bola to zlá doba, ľudia sa báli,“ vysvetlila. Prípad sa, ako väčšina ďalších, nevyšetril.

Ďalší príbeh z rovnakej nemocnice

Už sme naznačili, že počas socializmu prebiehal obchod s novorodencami. Predávali sa na výskum, na adopciu, alebo ich jednoducho zabíjali. Rozhodli sme sa opäť trochu pátrať. Našli sme príbuznú jednej z rodičiek zo spomínanej nemocnice, pani Ľ., ktorá nám tiež vyrozprávala kúsok z ich príbehu.

„Bol máj alebo jún 1983. Sestra prišla do pôrodnice. Už vtedy sme vedeli, že čaká dvojičky, chlapcov. Prišiel deň pôrodu, rodila spontánne. Sestra mala vtedy 19 rokov. Keď sa pôrod skončil, sestru nedali na šestonedelie, ale o poschodie nižšie, kde boli potraty, a ženské problémy. Moja mama sa čudovala, ale nebolo jej to vysvetlené. Neskôr sa sestra dozvedela, že deti zomreli. Avšak neexistovala žiadna správa, úmrtny list. Nič jej nedali. Nakoľko u nás v rodine sa nikdy nič také nestalo, tak sme vôbec netušili, že by mohlo ísť o trestný čin. Tesne pred revolúciou prišla za sestrou polícia. Ale ona už mala ďalšiu dcéru a syna. Povedali, jej, že majú indície, že jej deti žijú. Vraj v danej pôrodnici bolo toho tak veľa, že sa niekto rozhodol rozprávať. To bola odvaha. Prebiehalo vyšetrovanie a dozvedeli sme sa, že deti predali a mohlo sa stať, že ich rozdelili každého do iného štátu. Prišla revolúcia a zapadlo to prachom. Takže nevieme vôbec nič. Sestra aj švagor sú aktuálne veľmi chorí, takže to už, samozrejme, neriešia,“ povedala sestra jednej z mnohých matiek.

Záznamy neexistujú

Išlo o vyšetrovanie z toho istého obdobia, kedy vypovedala na polícii aj zdravotná sestra, s ktorou sme robili rozhovor.  Po zháňaní materiálov a záznamov sme sa dozvedeli, že žiadne vyšetrovacie správy a ani správy z nemocnice už neexistujú. Teda iné áno, ale konkrétne tie, o ktoré sme sa zaujímali, sú z nejakého zvláštneho dôvodu skartované. Nezostáva nám nič iné, len si vo vlastných hlavách poskladať dieliky celej skladačky.

Pani Ľ. nám vyrozprávala ešte jeden príbeh

Bol to príbeh jej susedov. „Okolo roku 1980 rodila v tej istej pôrodnici pani Svobodová. Narodil sa jej chlapec. Otec dieťaťa pán Štefan Svoboda prišiel za ženou do pôrodnice a povedali mu, že syn nežije. Pán bol dokonca policajt. Chcel si zobrať dieťa, že synovi urobí pohreb. Nebolo mu to umožnené, lebo lekár mu povedal že dieťa bolo spálené v peci v pôrodnici, bez dôkazov. On sa ako policajt súdil, nepomohlo mu to a zmietli to zo stola. Ten pán a môj otec sa poznali. Chodil k nám na návštevu, tak si na to dobre spomínam.“ dodala pani Ľ.

Možno sa to zdá neuveriteľné, no takýchto prípadov sa vynára viac a viac. Ak sa však diali nelegálne adopcie, aspoň jedna vec je pozitívna – zmiznuté deti síce chýbali ich rodičom, ale žijú. Mali teda lepší osud, ako predčasne narodené deti v nemenovanej bratislavskej nemocnici.

Prečítajte si tiež: SKUTOČNÝ PRÍBEH: Prebiehal počas komunizmu obchod s novorodencami? Jana Ulrych už 51 rokov netuší, kde je jej dcéra