Sviatok práce nebol vždy 1. mája, oslavovali ho aj za Tisa

Pôvod Sviatku práce možno podľa Zavackej hľadať v tradičných jarných sviatkoch. "Azda najsilnejší koreň možno vidieť v rôznych jarných procesiách za účasti remeselníckych cechov, ktoré chodili pod vlastnými vlajkami. Rozvíjajúca sa priemyselná výroba a zánik starých remesiel však spôsobili, že množstvo robotníkov sa ocitlo bez tradičného patronátu," vysvetlila. 

Sviatok práce pritom nebol vždy prvého mája. "Najprv išlo o pohyblivý sviatok, dohodnutý na prvú májovú nedeľu," ozrejmila Zavacká. V jednu z nich, 4. mája 1886 v Chicagu, vybuchla počas demonštrácie bomba, ktorá zranila policajtov. "Vyšetrovanie sa skončilo vynesením rozsudkov smrti nad piatimi účastníkmi, z ktorých sa následne stali oslavovaní odborárski mučeníci," hovorí historička. Pevný dátum získal sviatok až v roku 1889, keď ho organizácie združené v II. socialistickej internacionále vyhlásili za Medzinárodný deň práce. Dodnes sa s ním spája najmä zápas proti využívaniu detskej práce a nútenej, otrockej práce, za odborné vzdelávanie a osemhodinový pracovný čas. Robotníkom vyšiel podľa odborníčky v ústrety aj Vatikán tým, že v roku 1870 vyhlásil svätého Jozefa – už nielen v roli tesára, ale ako symbol robotníka, ktorý poctivo pracuje a stará sa o rodinu - za patróna katolíckej cirkvi. "V roku 1955 pápež Pius XII. dokonca urobil z 1. mája druhý oficiálny jozefský sviatok," doplnila Zavacká. 

Voľno ľuďom na tento deň spočiatku zabezpečovali kolektívne zmluvy. "V Československu bol od roku 1919 štátom uznaným a od 1925 priamo štátnym sviatkom. Program osláv si ale určovali odborové organizácie a politické strany, niekde i v spolupráci so zamestnávateľmi. Kresťanské odbory začínali slávnostnou rannou omšou, komunisti ju vynechávali, inak bol program takmer rovnaký: sprievod mestom, rečníci, transparenty, cukrová vata," opisuje Zavacká. 

Mimoriadne významnú prvomájovú demonštráciu pre vyše dvetisíc účastníkov zorganizovali slovenskí sociálnodemokratickí robotníci v Liptovskom Mikuláši roku 1918. "Pol roka pred koncom vojny a pred Martinskou deklaráciou tam verejne odhlasovali rezolúciu za politické sebaurčenie „uhorskej vetvy československého kmeňa“, za všeobecné volebné právo, slobodu tlače a ďalšie požiadavky. Hlavný rečník, Vavro Šrobár, si to aj odsedel v uhorskom väzení," hovorí historička, podľa ktorej boli zaujímavé dejiny tohto sviatku na Slovensku aj počas druhej svetovej vojny. "Ľudáci po svojom nástupe k moci zakázali komunistov aj sociálnych demokratov, a v súlade s touto politickou líniou sa rozhodli neriskovať demonštrácie a roku 1939 sviatok zrušili. Lenže nacistickí propagandisti v nemeckej Tretej ríši si ho už dávnejšie adoptovali ako oficiálny Sviatok nemeckej práce, ku ktorému sa chceli pripojiť aj bratislavskí Nemci. Im to zakázať nešlo, a navyše by sa tým premárnila šanca zapochodovať si a zarečniť si po boku nových politických patrónov. Sviatok bol teda obnovený," vysvetlila Zavacká. Formou už ale pripomínal podľa nej skôr tie komunistické z neskorších čias: nesmel ho organizovať hocikto, len funkcionári vládnucej strany, zhromaždenia boli sústredené do miest a účasť kontrolovaná. 

V Žiline roku 1941 vyzeral podľa dobovej tlače Sviatok práce takto: na čele kráčal sedliacky šuhaj so slovenskou zástavou, za ním peletón cyklistov, potom poslanci, predstavitelia mesta, úradov, Hlinkovej gardy a ich partnerov z Freiwillige Schutztaffel, chlapci a dievčatá z Hlinkovej mládeže, Hitlerjugend a Združenie nemeckých diev BDM, dychová hudba a členovia HSĽS. Radové obyvateľstvo tvorilo špalier na chodníku. Prezident Tiso poslal do Berlína blahoprajný telegram k „národnému sviatku nemeckého ľudu“, ktorý Führer „s vďakou prijal“, a predseda vlády Tuka vyhlásil, že Adolf Hitler je nielen geniálnym štátnikom a vojvodcom, ale popritom je aj „robotníkom“, ba dokonca aj „hrdinom práce“, priblížila archívne záznamy historička. 

V tesne povojnových rokoch si oslavy zasa organizovali všetky politické sily osve, tak ako v medzivojnovom období, pokračuje Zavacká a dodáva, že po roku 1948 sa opäť centralizovali, už pod taktovkou komunistickej strany. "Sprievody z tých čias na filmových záberoch síce napohľad vyzerajú rovnako, no pri detailnom pohľade odrážali mnohé z celkového vývoja. Napríklad postavenie osôb na tribúne, aj ich počet bol presným zrkadlom zmien mocenskej hierarchie na štátnej aj okresnej úrovni. Zo sprievodov vždy mizli portréty politikov a zástavy tých krajín, ktoré sa dostali s Moskvou do sporu. A keď sa pomery trochu uvoľnili, prísny rituál sa občas zvrhol na študentský majáles," uvádza odborníčka. O komunistických prvých májoch publikoval knihu aj slovenský historik Roman Krakovský, ktorý pôsobí na parížskej Sorbonne. "Žiaľ, nemá ju kto vydať v slovenčine," konštatuje Zavacká. 

Historička Zavacká si myslí, že Sviatok práce má význam aj dnes. "Zdravotné sestry sú tlačené do zmeny pracovných zmlúv pod hrozbou prepustenia. Skladníci sa po zmene nemajú kde osprchovať. Facka učiteľke ostáva nepotrestaná. Legislatívne zmätky ničia živnostníkov. Pozostalí po baníkoch sa roky nevedia domôcť spravodlivosti," hovorí historička. "Ak aspoň v tento deň pocítia verejnú podporu, a ak si uctíme tých, čo v podobných situáciách našli silu a odvahu zlepšiť pracovné podmienky pre ostatných, tak ten sviatok zmysel má a veľký," uzatvára.