Syndróm lúčneho koníka alebo - keď opustíme svoje sny

V určitom období sa mi to stávalo pri rozprávaní o cieľoch, ich stanovovaní a napĺňaní. Keď som sa obrátila na Boha s otázkou – „Prečo?“, odpovedal mi protiotázkou: „Aké máš pocity, keď sa hovorí o stanovovaní a plnení cieľov?“ Zlé! Vedela som okamžite. Veľmi zlé! Cítim sa previnilo! Cítim sa úboho...

Zrazu som jasne videla, ako je pre mňa táto téma traumatická. A nielen to - videla som v obraze za sebou v živote, v minulosti veľa pochovaných cieľov. Polámaných. Nadšene začatých, a nedokončených. Vyhasnutých. Takých, od ktorých som odbehla. Na ktoré som zabudla. Ktoré ma prestrašili. Od ktorých ma odtiahli pochybnosti, strach, neviera.

 Videla som celé pohrebisko cieľov. Vyhorené prskavky. Z posledných síl tlejúce uhlíky. Toto všetko som videla, a spájal sa mi s tým jeden zarážajúci pocit: Nedokážem sa mať dostatočne rada za to, že som toľko svojich cieľov opustila! Že som sa od toľkých nechala odradiť, odhovoriť, odviesť. Ako si môžem po tom všetkom dôverovať? Plne si samu seba vážiť? Oprieť sa o seba?...

Bolo to dosť neutešené konštatovanie, no odvážila som sa Boha pýtala ďalej: "Prečo, prečo sa mi to tak často dialo v živote – nevedela som si jasne stanoviť ciele, držať sa ich, veriť im?“ „Lebo si v ne nemala dostatočnú dôveru. Lebo si si za nimi nestála. Nechala si sa rozkolísať. Podliehala si tisíckam okolitých hlasov, nechala sa odfúknuť najjemnejším vetríkom. Ako steblo trávy. Ako lúčny koník v tráve..."

Grasshopper syndrome – alebo syndróm lúčneho koníka je dnes už v psychológii zaužívaný termín. Označuje stav, kedy sa považujeme za neschopných napredovať v našich cieľoch a osude kvôli nesprávne chápanej identite samých seba, minulým skúsenostiam a súčasným okolnostiam. Prispievajú k nemu nízke sebavedomie, trauma, strach, slabá nedôvera v Boha.

Je to syndróm niekoho, kto si neustojí svoju cestu. Neverí, keď mu Boh hovorí o zasľúbenej krajine, plnej medu a mlieka. A nechá sa odradiť prvým kuvikom, ktorý začne hovoriť o obroch, prekážkach, o všetkom, čo sa nedá a nie je možné. Syndróm, ktorý súvisí so stavom, keď sme uverili, že naše potreby, pocity, nároky, túžby tu na svete nemajú miesto, že s nimi nemáme otravovať. Že aj keď nás naše túžby a potreby k nejakým cieľom doviedli, nevieme na nich pevne stáť. Pretože sa necháme spochybniť prvým podnetom, ktorý nám naznačí, že na to predsa nemáme (právo, schopnosti, odvahu....) 

A tak človek dokáže celý život preskákať ako lúčny koník. Od jedného začatého sna k druhému. Unavený, frustrovaný, sklamaný sám sebou. So zlomeným srdcom od toľkej horkosti, s pomotanou mysľou, ktorá mu bude húsť, že nevie nikdy nič dokončiť, že na to nemá.

Preto aj moje srdce v poslednom čase tak citlivo reagovalo na slová o cieľoch. Lebo zatúžilo v tejto oblasti žiť, cítiť sa, reagovať nanovo. Zatúžilo zasadiť svoje ciele ako pevné skaly a stáť na nich. Túži uveriť, že moje nároky, sny a pocity tu majú právo existovať. Že sú pravé. Že chcú na svetlo sveta. Túži spoznať ten nový pocit. Že tým nárokom, snom a pocitom jednoducho budem dôverovať. Budem ich mať rada.

Je zdravé a blahodarné mať ciele. Stanovovať si ich a ísť za nimi. A potom oslavovať ich naplnenie. Je blahodarné takto si navracať sebaúctu. Sebadôveru. Uzatvárať nový dôverný pakt so sebou. V ktorom nie sme nikdy sami, keď je tam s nami Boh. On pôjde s nami na tejto ceste cieľov. On nás bude učiť. Keď sa budeme hýbať. Keď mu predostrieme naše ciele, bude tam s nami. Keď kráčame za cieľmi, vtedy žijeme, dýchame, spoznávame svoju identitu, schopnosti, limity. A Jeho všemocnú ruku v tom všetkom...
Iba vtedy. Možno s chybami. Možno so zakopnutiami. Ale vždy lepšie, ako sa nechať paralyzovať strachom, ktorý nás naučí vzdávať sa každého ďalšieho krásneho sna pri prvej najmenšej prekážke, odpore, pochybnosti a skočiť zasa o steblo ďalej, bez smeru, vyčerpaní, zmätení, zahanbení.... Lepšie ako nehýbať sa. Zostať stŕpnutí a strnulí, pretože náš názor, naše slovo, naše túžby by mohli byť náhodou zlé. Nesprávne. Nehodné...

Tieto škodlivé klamstvá dokážu v našom živote vytvoriť paralýzu. Paralýzu cieľov, túžob, v konečnom dôsledku aj paralýzu života ako takého. Ale Boh je Bohom života, pohybu, napredovanie. Aj snívania. A napĺňania snov. Nádeje. Viery. Viery, že keď je On s nami, je v nás Jeho odtlačok. Aj vo forme túžob, myšlienok a následných cieľov, ktoré si dávame.

On sa prejavuje aj v našich cieľoch! On nám dáva túžby na srdce. Dôverujme tomuto spojenectvu! Dôverujme, že ho počujeme, že je s nami, že k nám hovorí. A hovorme s Ním o tom naspäť. O našich túžbach, snívaní, víziách. Dajme našej duši uzdravenie tým, že si opäť zamilujeme naše ciele. Necháme rozhorieť v srdci tie malé prskavky, ktoré dávajú motor životu, zmysel ránu, iskru do oka. Snívajmem, Bohu sa to páči...

„Odďaľovaním nádeje chorľavie srdce, kým splnená túžba je stromom života.“ (Príslovia 13,12)