Toto je príbeh o žene, o ktorej by mal vedieť celý svet

Koniec koncov na tom nie je nič zlé, naopak, je priam žiaduce vedieť, kam má človek namierené a urobiť všetko tak, aby sa tam dostal.

Vyštudovala kultúru a výchovu na strednej škole, a hoci si po jej dokončení dala neplánovaný rok voľna, potom sa opäť ocitla na známom území.

Mýlila sa
Vysokoškolské vzdelanie absolvovala na závisť dobre, svedčí o tom i skutočnosť, že jej bol pridelený červený diplom.

Venovala sa karate, našla si miesto vo firme, vďaka ktorej do zamestnania prichádzala s úsmevom od ucha k uchu a aj sa vydala.

Len čo sa aj s manželom rozhodli, že je vhodné obdobie na dieťa, želanie sa splnilo a ona porodila zdravého chlapca.

Myslela si, že budúcnosť bude iná, že ju nič nenaruší. Ale mýlila sa. Rakovina sa postarala o bolesť a napokon aj o smrť.

Z ničoho nič
O tom, aké je to byť zaskočená nádorom, verejne písala na sociálnej sieti. Na facebooku si vytvorila stránku s názvom Cancerária a pravidelne sa prihovárala čitateľovi s úprimnosťou, nefalšovaným humorom a s túžbou odovzdať čo najviac.

Prvý kontakt s chorobou sa udial z ničoho nič, veď to mal byť celkom obyčajný pracovný deň. Bol 28. január 2019 a jej telo v kancelárii zlyhalo.

V nemocnici, kam musela byť nutne prevezená, sa dozvedela, že trpí pľúcnou embóliou. Uprostred reči sa jej navyše lekárka spýtala, či vedela, že má aj nádor na pravej obličke. Monika to, pravdaže, ani netušila.

Koľko sa tam tvoril? Nevedela nič. A tak sa začal boj so životom, smrťou a zákernou chorobou, ktorá jej dávala aj brala.

Mohlo by vás zaujímať: Z depresie sa dá uzdraviť iba v nedeľu

Všetko je o láske
Bitie sa s ochorením trvalo dva roky. Podľahla mu 12. februára 2021. Rakovina sa objavovala všade, dokonca sa rozhodla prebývať aj v jej mozgu, aby ju tak čo najviac vytrápila.

Po jej odchode nie je nešťastná len najbližšia rodina, ale smúti každý, kto si kedy prečítal aspoň jeden ňou napísaný riadok. Ona bola totiž taká - človek ju mal rád, hoci ju osobne nepoznal a už ju ani nespozná.

Z toho, čo po sebe zanechala, sa dá vziať viac ako jedno ponaučenie. Po prvé, Monika si uvedomovala, že nič nie je dôležitejšie ako láska.

„Vy, čo ste doma spolu, držte sa. Držte sa v každej chvíli, keď je to možné. Lebo na ničom inom nezáleží, len na láske."

Po druhé, Monika dobre vedela, že na to, aby bol niekto šťastný, nepotrebuje veľa, stačí skutočnosť, že žije.

„Nie som namaľovaná ani učesaná, nemám na sebe nič super drahé, nie som práve v posilke, ani nebehám v lese, neležím na pláži, ani som práve nedozbierala odpadky, takže sa nemôžem popýšiť mechom plným bordelu z prírody. Nešpúlim hubu, lebo by mi to asi nepomohlo. Nejem práve super classy jedlo. Nedávam pozdrav slnku v dokonale struhnutej jogínskej pozícii niekde na skale. Nie som na koncerte mega kapely, ani som nič neupiekla z kvásku, neodfotila som sa s nikým známym. Nie som ani v Parndorfe na nákupoch, ani nejazdím na poslednom snehu. Nemám ani ateliérový záber s mužom a synom. Nezbieram práve hríby a nie som nikde služobne v zahraničí. Napriek všetkému som šťastná, že žijem."

A dalo by sa pokračovať a pokračovať, ale myslím, že čo malo byť napísané, už napísané bolo. Monika žila, ľúbila, bola ľúbená a na jej príbeh by sa zabudnúť nemalo. A to je všetko.

Prečítajte si tiež: Skutočný príbeh o veľkej bolesti a ešte väčšej sile odpustenia