Toto sú tri veci, ktoré by sme nikdy nemali komentovať. Naozaj nikdy!

Asi je aj zbytočné písať, že poväčšine sme ešte viac vedľa ako tá jedľa, lebo nielenže nemáme schopnosť dopodrobna odhaliť charakter druhého, ale dosť často sa strácame i sami v sebe.

Na niektoré slová odsúdenia by sme si mali dávať obzvlášť veľký pozor, pretože ich vyrieknutie môže nielen zhodiť náladu, ale aj dosť škaredo popáliť už aj tak pálivú ranu.

Lenivosť

Akonáhle sa nám zdá, že je niekto lenivý, lebo nekráča tak rýchlo ako my, nepribral si toľko zamestnaní ako my a nemá ani toľko záujmov vo voľnom čase ako my, radšej si zahryznime do jazyka skôr, než sa o svoje presvedčenie podelíme aj s chudákom, ktorého sa to týka.

Neraz sa totiž za domnelou nepracovitosťou skrýva čosi oveľa vážnejšie, čosi ako napríklad depresia, ktorú by si iste nechcel vpustiť do mysle ani jeden jediný. Potvorské ochorenie sa prejavuje i tak, že ten, kto ním trpí, nemá chuť na nič. Nemá chuť sa smiať, nemá chuť chodiť do zamestnania. Jediné, čo sa mu ako-tak pozdáva, je nečinné vylihovanie. Nepopieram, že sú i ľudia, ktorých depresia netrápi a sú skutočne leniví, ale tak či tak, nie je to naša záležitosť.

Obezita

Veľmi dobre sa komentuje vzhľad, a to najmä v prípade, že sme niekoho dlhšie nevídali. Po uplynutí istého času sa ľahšie rozoznávajú drobné i väčšie chyby krásy a najviditeľnejšou je, prirodzene, ak telo priberie nejaké tie kilogramy navyše.

Len čo nadváha vstúpi do výhľadu, správame sa, ako keby mať ústa znamenalo, že musíme povedať všetko a vždy, a nielenže obraciame rozhovor nepríjemným smerom, ešte priložíme aj zopár rád, ako prinavrátiť postave štíhlosť.

„Nejedz sladkosti.“

„Nejedz večer.“

„Nejedz mäso.“

Zopakujem to, čo už aj tak všetci vieme, a síce, že nadváha býva sprievodným znakom viacerých vážnejších problémov, a než sa obujeme do topánok sudcu, skúsme si položiť otázku, aké by to bolo, ak by sme sa ocitli v koži odsúdeného a okúsili by sme vlastné jedovaté kvapky.

Vkus

Niekedy, alebo dosť často sa prikmotrí, že svoj vkus považujeme za najvycibrenejší. Hudba, ktorú počúvame, je najkvalitnejšia, knihy, čo čítame, sú najinteligentnejšie a filmy či seriály, ktoré sme ochotní sledovať, majú iste najväčšiu výpovednú hodnotu.

Je, samozrejme, v poriadku zahorieť náklonnosťou k veciam, ktoré nám robia radosť, na tenký ľad vstupujeme vtedy, keď vo svojom názore zachádzame tak ďaleko, že ktokoľvek sa mu prieči, okúsi tvrdosť našich slov.

Chýba nám uvedomenie si, že pokiaľ má niekto vo zvyku pozerať telenovely či mu v nasadených slúchadlách vyhráva trebárs aj ľudová pesnička namiesto rockovej, nič to nevypovedá o tom, aký je človek. Nehovorí to nič o veciach, ktorého v noci budia uprostred sna, o hračkách, s ktorými sa v detstve hrával, o túžbach, ktoré sa mu vracajú a vracajú, o láskach, ktoré opustil.

Je predsa toľko spôsobov, ako sa rozptýliť počas večera, tak prečo by sme si všetci mali vyberať rovnako? Neodsudzujme rozmanitosť, radšej ju oslávme tak, že ju väčšmi privítame a ktovie, možno sa jeden život okorení viac, než by sa zdalo.

Prečítajte si tiež: Myslíte si, že Boh vaše trápenie nevidí? Aj ona si to myslela a ako bola len ďaleko od pravdy!