Zakázané mesto, v čínštine známe ako „Zǐjìnchéng“, bolo postavené v rokoch 1406 až 1420 za vlády cisára Yongle z dynastie Ming. Slúžilo ako cisársky palác pre cisárov a ich domácnosti takmer 500 rokov, od dynastie Ming až po koniec dynastie Čching.
V srdci Pekingu leží palácový areál, ktorý obstál v skúške času a je tichým svedkom storočí bohatstva, intríg a imperiálnej moci. Toto je Zakázané mesto, najväčšia a najzachovalejšia zbierka starých drevených stavieb v Číne, a povestné kráľovské mesto, ktoré uchvátilo fantáziu historikov, architektov aj verejnosti.
Zakázané mesto, v čínštine známe ako „Zǐjìnchéng“, bolo postavené v rokoch 1406 až 1420 za vlády cisára Yongle z dynastie Ming. Slúžilo ako cisársky palác pre cisárov a ich domácnosti takmer 500 rokov, od dynastie Ming až po koniec dynastie Čching.
Samotná existencia Zakázaného mesta bola prejavom božského práva cisárov. Bol navrhnutý tak, aby bol centrom starovekého sveta, pričom v jeho jadre sídlil cisár, považovaný za Syna nebies. Samotný názov „Zakázané mesto“ odráža jeho exkluzivitu, keďže prístup bol prísne obmedzený na cisársku rodinu a vybraných členov dvora.
Zakázané mesto bolo viac ako len rezidencia; bolo to slávnostné a politické srdce čínskej vlády. Jeho usporiadanie bolo starostlivo naplánované podľa princípov tradičnej čínskej geomantie a kozmológie. Komplex bol usporiadaný pozdĺž severojužnej osi, pričom všetky hlavné stavby smerovali na juh, aby ctili slnko. Toto zarovnanie nebolo len z estetických dôvodov, ale aj odrazom hierarchickej spoločnosti tej doby s cisárom na vrchole.
Mesto bolo rozdelené na dve hlavné časti: Vonkajší dvor, ktorý slúžil na slávnostné účely, a Vnútorný dvor, kde žil cisár a jeho rodina. Vo vonkajšom dvore sa nachádzala Sieň najvyššej harmónie, najväčšia sála v Zakázanom meste, kde sa konali významné udalosti ako korunovácie a cisárske svadby. Vnútorné nádvorie bolo viac súkromné a obsahovalo cisárove obytné priestory, záhrady a knižnice¹.
Zakázané mesto bolo samostatným svetom s vlastnými strážcami, služobníkmi a eunuchmi, ktorí riadili každodenný chod paláca. Malo vlastnú potravinársku výrobu s veľkými kuchyňami a skladmi a dokonca aj vlastné hodvábne dielne. Cisárska rodina a dvor mali všetko, čo potrebovali, medzi hradbami Zakázaného mesta, ktoré bolo v podstate mestom v meste¹.
Dnes je Zakázané mesto na zozname svetového dedičstva UNESCO a je známe ako Palácové múzeum. Každý rok priťahuje milióny návštevníkov, ktorých priťahuje jeho bohatá história a architektonická vznešenosť. Zakázané mesto nie je len pozostatkom minulosti, ale aj živým múzeom, ktoré ponúka okno do života tých, ktorí kedysi kráčali jeho chodbami, a do moci, ktorú mali nad Ríšou stredu.
Vplyv Zakázaného mesta presahuje jeho hradby a formoval kultúrny a architektonický vývoj vo východnej Ázii a na celom svete. Zostáva symbolom historickej kontinuity Číny a svedectvom bohatého imperiálneho dedičstva krajiny.
Zakázané mesto je pozoruhodným dedičstvom dynastickej minulosti Číny. Stojí ako pamiatka na hlboké historické korene krajiny a jej trvalý kultúrny význam. Keď sa prechádzame po jeho rozsiahlych nádvoriach a pozeráme sa na jeho starobylé štruktúry, pripomíname si majestátnosť dávnej éry a nadčasovú príťažlivosť čínskej imperiálnej histórie.
Zakázané mesto bolo prísne strážené a trest za neoprávnený vstup bol prísny. Počas cisárskej éry sa vkradnutie do Zakázaného mesta považovalo za hrdelný zločin a chytení boli pravdepodobne popravení. Bezpečnosť mesta bola navrhnutá tak, aby chránila cisára a zachovala posvätnosť cisárskej rezidencie, takže porušenia sa brali veľmi vážne.
Konkrétne historické záznamy o trestoch za takéto previnenia sú však vzácne, pretože by sa v tom čase považovali za štátne tajomstvo. Dnes je Zakázané mesto múzeom prístupným verejnosti a takéto prísne bezpečnostné opatrenia už neplatia.
Zatiaľ čo neexistujú žiadne všeobecne známe správy o jednotlivcoch, ktorí sa úspešne vkradli do Zakázaného mesta počas cisárskej éry, existuje významná historická postava spojená s neoprávneným vstupom.
Li Zicheng, vodca rebelov, dokázal zvrhnúť dynastiu Ming a nakrátko ovládol Zakázané mesto v roku 1644. Hoci to nebol prípad „vkradnutia“ v tradičnom zmysle slova, išlo o prípad, keď niekto vstúpil do paláca bez mandát vládnucej dynastie.
Bezpečnosť Zakázaného mesta bola impozantná a následky vniknutia boli vážne, čo často viedlo k poprave. Toto prísne presadzovanie pravdepodobne odradilo mnohých potenciálnych votrelcov a tí, ktorí sa pokúsili vstúpiť bez povolenia, boli rýchlo vyriešení, pričom zostalo len málo záznamov, ak vôbec nejaké, o úspešných neoprávnených vstupoch v časoch, keď palác používali cisári.
Čínski cisári žili v Zakázanom meste s veľkou nádherou a prísnym obradným poriadkom. Zakázané mesto, v čínštine známe ako Zijincheng, čo znamená „fialové zakázané mesto“, bolo cisárskym palácom pre 24 cisárov – 14 z dynastie Ming a 10 z dynastie Qing. Bol to rozsiahly komplex s veľkými palácmi, bohatými záhradami a posvätnými pavilónmi, ktoré pokrývali viac ako 7,75 milióna štvorcových stôp.
Cisár bol považovaný za jediného oficiálneho obyvateľa Zakázaného mesta, pričom ministri a šľachtici boli považovaní len za návštevníkov. Komplex bol pre väčšinu ľudí zakázaný a jeho dizajn sa riadil princípmi feng shui, zarovnával sever-juh a zahŕňal priaznivé čísla ako 9 999,5 izieb, ktoré sa spájajú s cisárom a vyslovujú sa rovnako ako čínske slovo pre „večný“. .
Život v Zakázanom meste bol prísne regulovaný, cisárov denný režim a konanie jeho dvora sa prísne riadili tradíciou a protokolom. Cisár by organizoval audiencie, vykonával rituály a dohliadal na správu ríše zvnútra jej múrov. Posledným kráľovským obyvateľom bol cisár Puyi, ktorý zostal v Zakázanom meste až do roku 1924. Dnes je Zakázané mesto múzeom a je dôkazom veľkoleposti a zložitosti cisárskej Číny.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies