Tri vety, ktoré by sme nikdy nemali hovorievať

Hovorí sa o ničom, alebo inak napísané, slová sa vyberajú len tak bez hlbšieho premyslenia a k podobnej konverzácii sa schyľuje vtedy, keď je potrebné natiahnuť reč a čo najviac zabrániť nervozitu spôsobujúcemu tichu.

Vraví sa neustále o tom istom. Téma je rozoberaná tak, že ak by sa mohla zhmotniť, bola by od pravidelného použitia zničená aj na dotyk. A rozpráva sa aj to, čo by sa povedať nikdy nemalo. Vziať to späť nebude možné a hodnotu vysloveného by si preto mal človek uvedomiť čo možno najskôr.

Zabudnutie
„Kiežby som si to nepamätal," povzdychne si niekto, kto sa nevyrovnal s nie príliš peknou skúsenosťou v minulosti. Želá si, aby sa mu pamäť vymazala a spomienka z nej vyletela ako mucha, ktorá si nenašla miesto v domácnosti. Neuvedomuje si, že pamäť je dar od Boha a kým ju človek má, dostáva príležitosť preplniť ju radosťou. Iste, nie všetko je potešujúce a na niečo sa spomenie s ľútosťou, ale v konečnom dôsledku je i najmenší detail súčasťou príbehu, ktorý sa oplatí prežiť až do samotného konca. Ak by si Boh myslel, že by sa žilo znesiteľnejšie s deravou pamäťou, potom by takú určite vytvoril.

Prečítajte si: Aj takto to môže dopadnúť, keď sa kazateľ vyberie na diskotéku

Nestretnúť
„Keby som ho nikdy nestretol," zavzlyká ktosi, kto okúsil zradu a následné sklamanie z nesprávne ponúknutej dôvery. Áno, ublíženie bolí a občas trvá hojenie pridlho, ale aj tak by sa rovnaká veta nemala vyrieknuť. Každá ľudská bytosť, či už ranila alebo nie, je stvorená Bohom. Možno sa to pri pohľade na zradcu nezdá, ale i do jeho vnútra vdýchol Najvyšší kúsok seba, a ak aj nebude patriť do budúcnosti, predsa len poskytol aspoň cennú lekciu do ďalšieho, ešte nenačatého obdobia. Nestretnutie s ním by ovplyvnilo toľko iných okamihov, že sa to ani zrátať nedá. Boh mal celkom iste dôvod, aby niekoho niekam poslal, s niekým zoznámil a priniesol spoločný čas.

Súvisiaci článok: O jednom Milanovi, ktorý si rád často zanadával

Nežitie
„Už sa mi nechce žiť, nič dobré ma nečaká," v zúfalstve vyriekne ten, čo vidí všetko čierne.
Malá tragédia je však nič v porovnaní s veľkým plánom, ktorý Boh zosnoval ešte pred jeho narodením. Precízne ho utkal a zoradil, určil, že človek je súčasťou niečoho oveľa väčšieho, než si vôbec dokáže predstaviť. Do budúcnosti treba počítať aj s čiernym dňom, ale aj bielych hojne pribudne. Boh je majster v nádeji a zadarmo ju štedro naleje komukoľvek, kto o ňu prejaví záujem. Len sa nevzdávať.