Turecko sa už prestalo tváriť ako antisionistické a začalo praktizovať antisemitizmus. Oživilo Chartúmsku rezolúciu z roku 1967 (komentár Iva Samsona)

Turecký ministerský predseda vydal v piatok 3. mája nariadenie, že Turecká republika zastavuje všetky obchodné kontakty (tovarové, finančné, študentské a iné) s Izraelom. Nič nové pod slnkom. Turecká republika už nie je so židovským štátom už veľa rokov kamarát. Darilo sa len obchodu, ale aj ten po tomto kvázi prezidentskom dekréte končí.

Turecká republika sa fakticky pridala k málo slávnej rezolúcii v Chartúme (bývalé mesto dnes už na kresťanov a moslimov rozdeleného štátu Sudán) zo septembra roku 1967. Rezolúciu prijali potom, čo arabskí generáli prehrali šesťdňovú vojnu a opäť sa im nepodarilo sa vyhnať Židov „do mora“ alebo na Merkúr. Heslom tohto chartúmskeho verdiktu, ktorí vydali vtedajší členovia Ligy arabských štátov, bolo povestné „Trikrát Nie“. Vyhnanie Židov z ich pravlasti (Judska a Samárie) ale ani z Andalúzie alebo moslimských krajín po rokoch 1947/8, sa nespomínalo) ani slovom. Citujem z tretieho paragrafu rezolúcie:

„Nie“ rokovaniam so Židmi v Izraeli o mieri.

„Nie“ obchodným vzťahom s Izraelom.

„Nie“ medzinárodnému uznaniu samostatného židovského štátu.

Hlavy štátov sa zúčastňujú na samite Ligy arabských štátov v Chartúme po arabsko-izraelskej vojne v roku 1967.

Zdroj: Wikipedia

Niektoré arabské krajiny (mnohé z nich vtedy ešte členmi Ligy arabských štátov neboli) už „zradili“ spravodlivú vec antisionistov. Turecko sa ako staronový premiant a bývalý nearabský vodca posledného islamského kalifátu dnes pokúša o reparát. V Európe a gréckom Stredomorí mu asi už pšenica napokvitne, musí to skúsiť inde. Izrael sa podľa neho zdá byť lacnou návnadou.

Zlaté šesťdesiate (ich druhá polovička) a čarovné sedemdesiate (ich prvá polovička) ostávajú zatiaľ čarovným historickým snom. Vtedy bol Západ závislý od arabskej ropy, po skúsenostiach z týchto rokov sa situácia akosi zmenila. Súčasný konflikt v Gaze ešte raz oživil predstavy staromilcov a netrpezlivých radikálov na amerických univerzitách a inde o totálnom víťazstve nad kresťanmi a Židmi. A Turecko neodolalo prevziať zástavu nad svojím strateným dejinným triumfom.

Pre Turecko je už Európa „zárva“

Turecko sa kedysi veľmi snažilo votrieť sa do Západnej Európy (EHS, ES, EÚ), ale šanca dosiahnuť cieľ a importovať do EÚ milióny vlastných občanov, pripomína vlčiu hmlu. Je to preľud. Jeho ambície sa rovnajú nule a svoje politické trhy hľadá inde. Zápasníckym ringom sa stal konflikt na Strednom východe, keď sa najnovšie - koncom týždňa - Turecká republika (zatiaľ nie kalifát) vyhlásila za obrancu moslimsko-arabskej menšiny v iránskej exkláve Pásma Gazy a vyhlásila sa za jeho sponzora, ochrancu a štít. Zo strany tureckého premiéra R. Erdogána (to „g“ sa v turečtine vyslovuje ako „j“) to nie je žiadne prevratné rozhodnutie. Jeho islamistické smerovanie a nenávisť voči Židom, kresťanom a možno aj nemoslimským Marťanom a Venušanom sa stali povestné podobne ako úsilie navrátiť Turecku legendárnu osmanskú veľkosť.