Tvárila sa, že sympatizuje s nacistami, veľa pojedala čokoládu a vôbec si neverila. Aj taká bola Audrey Hepburn, pôvabná herečka, ktorá zmenila definíciu krásy

Keď sa to tak vezme, ani to nemali na základe čoho rodičia predpokladať, od hereckej profesie kráčali na míle ďaleko, hoci sa traduje, že jej matka, ešte v mladosti, keď jej telo bolo svieže a duša nepoškvrnená rokmi, túžila stať sa herečkou. Dovolené jej to však nebolo, lebo ako tá, čo patrila do istého šľachtického rodu, si nesmela robiť, čo jej na rozum vyskočilo. Jednoducho sa to nepatrilo, lebo veď viete, šľachta sa riadi pravidlami, a nie citmi.

Bez otca

Že nemá šťastie na mužov, sa ukázalo ešte skoro, a nie v romantickom zmysle, ale v rodinnom, lebo otec, ten, čo sa mal starať, ten, čo mal chrániť, ten, čo mal byť nablízku, opustil najbližších. Pre Audrey to znamenalo toľko, že odkedy dal zbohom úlohe manžela a rodiča, čo sa udialo v roku 1935, nemal záujem ďalej prehlbovať väzby. A tak žila, akoby otca nemala, ako keby bola úbohou sirotou.

Bolo to strašné, lebo na nej to zanechalo následky, trvalo jej neprítomnosť onoho muža poškriabala dušu a nešlo sa len tak uzdraviť. Začala byť nesmierne plachá, uzatvorená do seba, a čo je najhoršie, kedykoľvek sa ocitla uprostred ťažkých okolností, siahala po čokoláde. Ako keby jej sladká pochúťka mala moc zmeniť osud, pojedala ju a pojedala, až kým sa u nej nevytvorila taká výrazná porucha, že nebola schopná konzumovať nič. Iba čokoládu. V tom čase to nevedeli pomenovať, dnes by sme bez premýšľania okamžite zaradili jej problém a vyslovili by sme slovo anorexia.

Odvážna

Audrey bola veľmi odvážna, čo je až neuveriteľné, keďže ju poznačilo toľké nešťastie, ale predstavte si, ona sa vzoprela i nacistom. Áno, keď doľahla vojna a ľudia, šokovaní, vystrašení a aj v beznádeji, opúšťali svoje domovy, utekali z jedného kúta do druhého, aby si uchránili život a aj kus dôstojnosti, presťahovala sa aj s matkou a súrodencami. A tam, v cudzom prostredí, sa naučila predstierať, lebo navonok to pôsobilo tak, že s nacistami sympatizuje a nemá nič proti ich prítomnosti, v skutočnosti sa však celým srdcom stotožňovala s hnutím odporu.

Tanečnica

Ešte pred krvavou udalosťou, v ktorej zbytočne zomierali dobrí aj zlí, sa Hepburn venovala tancu, konkrétne sa dala do pohybu ako baletka. Isteže, celosvetový konflikt ukončil jej snaženie, ale len čo sa svet trošičku spamätal a opäť sa postavil na nohy, aj ona sa vrátila k tancu. V Londýne sa zvŕtala u učiteľky v štúdiu, poslúchala všetky rady a nechala sa unášať hudbou. A potom, jedného dňa, ktorý sa zdal byť taký ako všetky pred ním, vstúpil do štúdia muž, režisér z Holandska, ktorý hľadal tanečnicu do filmu. Nemusím zrejme vôbec napísať, kto režiséra uchvátil, lebo áno, vtedy mala 19 rokov a bola krásna, s telom, ktoré sa vznešene nieslo, s aristokratickými lícnymi kosťami, s tenkým pásom a s očami, ach, tie jej oči. Obsadili ju a ona si uvedomila, že je to jej príležitosť na zárobok. Že hoci sa majetok matky čoraz väčšmi stráca, lebo jesť a aj obliekať sa bolo treba, mohla by sa takto živiť. Mohla by vystupovať aj v iných filmoch.

Colette

Audrey dostávala úlohy, menšie, nie príliš výrazné a ani replík nebolo priveľa, ale krútila sa, kamera ju už poznala. Režisér sa raz počas natáčania filmu, v ktorom i ona získala miesto, veľmi-preveľmi rozčuľoval, lebo celú prácu rušila nejaká žena. Ukričaná, rozprávala a len sa pozerala, nik nevedel, čo tam chce a prečo na seba tak upozorňuje.

Až neskôr vyšlo najavo, že tou otravnou osobou, ktorá nenechá nič a nikoho na pokoji, je vášňami preslávená spisovateľka Colette, a že i ona čosi hľadá. Hľadá ženu, ktorá by zapasovala do jej divadelnej postavy, čo by sa na ňu dokonale hodila. A aj ju našla, Audrey, ona vraj bola tou, ktorú potrebuje. Ona a nikto iný.

Hviezda

Možno by ste neverili, ale Audrey si neverila, premýšľala, či má ísť do Ameriky, či má vystupovať, ale keď nakoniec súhlasila, všetko sa rozvinulo. Naučili ju kráčať a hovoriť tak, aby jej hlas obsiahol celé divadlo, a len čo sa odohrala premiéra, bolo rozhodnuté. Zrodila sa hviezda, zrodila sa legenda.

Potom sa len trošičku posunul čas a patril jej aj film, nielen divadlo. S ostýchavosťou a nie príliš veľkým sebavedomím sa zúčastnila na konkurze do Prázdnin v Ríme a jediný pohľad na ňu tvorcovi napovedal, že vyzerá ako princezná, ako skutočná princezná. Obavy sa možno objavili, či bude ako princezná aj hrať, ale ona všetko zvládla, dokázala to, dala novú definíciu kráse a pôvabu.

V láske

Škoda, že v láske taká úspešná nebola, manželov mala troch, pričom prvé manželstvo sa pokrivilo vďaka jeho neverám a aj ona pretrpela straty, prišla o niekoľko detí. Nakoniec sa matkou stala, a bola taká obetavá a so srdcom odovzdaným poslaniu rodiča, že by kvôli tomu zanechala aj kariéru. Zaslúži si uznanie nielen ako herečka, ale aj ako človek, lebo pomáhala, a nie preto, aby sa zviditeľnila, ale z úprimnosti, z túžby po lepšom svete. Zomrela na rakovinu, lebo keď pociťovala bolesti brucha, objavili jej ochorenie v štádiu, v ktorom sa už nedalo robiť nič. Iba čakať na smrť v kruhu najbližších.