Odvekou pravdou je, že kým sa neuzavrie, čo malo byť uzavreté, človek je ako v pasci. Z jednej strany ho zviera budúcnosť, tá ho láka a ako veľmi, lebo mu sľubuje sladké zajtrajšky, medové dni a viac úsmevov a objatí. Z druhej strany však zatláča minulosť, kričí, šliape na päty, pripomína dávne krivdy, preplakané noci a prehltnuté slová. Len prítomnosť zostáva, chuderka jedna, v úzadí, nik si ju nevšíma.
Najlepší spôsob, ako povoliť zovretie z oboch strán a dopriať dnešku toľko priestoru, koľko si zaslúži, je vysporiadať sa. Že s čím? No iste by sa toho našlo veľa, tu sú aspoň dve veci, spoločné pre nás všetkých.
Detstvo
Odborníci na duševné zdravie sa zhodujú, že naše detstvo má obrovský vplyv na budúce rozhodnutia.
Vedela by o tom hovoriť Anna. Jej otec v detstve nebol často doma, cítila sa neviditeľná. Keď dosiahla vek, kedy si mohla rozvíjať vlastné romantické vzťahy, čo myslíte, akého muža si našla. Áno, presne tak, rovnakého, akým bol jej otec. Vyskúšala prvý vzťah, zlomilo sa jej srdce. Druhý vzťah priniesol ešte väčšie sklamanie, ale nebolo to nič oproti vzťahu číslo tri. Ak ju prvý zlomil, tretí ju zničil, rozdrvil na prach. Až vtedy začala pátrať a prostredníctvom terapie hľadala hlbšie príčiny. Zistila, že tam, kdesi vo vnútri, je ešte stále to malé dievčatko, čakajúce na otcovu priazeň. Že tam, kdesi na mieste, na ktoré nedovidí nik okrem Boha, odpočíva minulosť. Ukradnutá detská nevinnosť. A hoci je to ťažká cesta a neraz by radšej všetko nechala tak, stále kráča bližšie k uzdraveniu. Jedno, čo ľutuje, je, že rany z detstva nechala tak dlho nepovšimnuté. Kým sme tu, smieme sa poučiť a aj uzdraviť. Detské bôle raz, skôr či neskôr, vystrčia pazúry, ale môžeme to byť my sami, kto si zvolí, že už bolo dosť hrania na skrývačku. Každá bolesť má svoj liek, to mi verte. A najmä, verte Bohu, lebo on lieči najlepšie.
Odmietnutie
Pozrime sa teraz na odmietnutie, aké dôležité je vysporiadať sa s ním.
Viktória mala šťastné detstvo. Na svojich rodičov si spomína s láskou, lebo jej dali, čo len vedeli, čokoľvek, čo bolo v ich silách. Až do istého momentu. Jej matka ochorela, nie však fyzicky, ale psychicky. Telo bolo stále rovnaké, ale myseľ bývala neprítomná. Eva rástla, a hoci si uvedomovala, že matka nie je na vine ochoreniu, ktoré ju postihlo, emócie ju neovládateľne ťahali na dno. Odmietnutá – tak si pripadala, keď vstala. Odmietnutá – tak samu seba videla, aj keď šla večer spať. Matka kvôli chorobe zmeškala jej promócie, ba aj narodenie prvého vnuka či svadobný obrad. Nevychutnala si dcéru stojacu v bielučkých svadobných šatách, so ženíchom po boku a hŕstkou hostí dojatych k slzám či rozžiarených úsmevom.
Môže sa to zdať ako maličkosť, veď z času na čas nás niekto odmietne či prehliadne. Avšak zanecháva to modriny na duši, veľké a trvalé. Núti nás to správať sa ináč, ako by sme ani za svoje konanie nezodpovedali. Buď sme vďaka odmietnutiu tí, čo súťažíme s druhými, len aby sme si získali niečí obdiv, alebo hľadáme únik z nechcenej reality. Sme perfekcionisti, alebo sa snažíme zachraňovať tých, ktorí o to ani nestoja, len aby nám vidina ich lásky a uznania vynahradila predošlé odmietnutia.
A pritom je jeden, čo nás nneodmieta. Boh, ktorý si nás vybral ešte pradávno. Hoci sme si to nezaslúžili, poslal svojho jediného syna, len aby za nás zomrel, a On, nepoškvrnený a milujúci, milosrdný a spravodlivý, vystiera dlane.
„Len poď, ja ťa chcem. Ja ťa neodmietam,“ ozýva sa nám, ľudským tvorom, zblúdeným a strápeným.
„Bola som jedna zo siedmich sestier. Čierna ovca rodiny. Pre matku som predstavovala vždy problém. Večne ufúľané a strapaté dievčisko. Dávala mi za príklad moje sestry alebo iné dievčatá v okolí. Preplakala som kvôli tomu veľa sĺz, ale dnes, keď mi aj zavolá a niečo štipľavé na moju adresu podotkne, usmejem sa. Lebo som plne prijatá Bohom. A On uzdravil zranenia spôsobené odmietnutím. Viem, že je v poriadku, aká som, ako vyzerám či ako sa obliekam. Boh ma chce,“ povedala Mária, ktorá môže optimizmus rozdávať.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies