Stojím na pódiu. Otváram ústa. Je to tu zas. Tá hrča v žalúdku aj v hrdle, ktorá mi hovorí – ´Ty nebudeš spievať!´ Ten zloduch, ktorý ma schytí pod krok a ziape – ´Kto si myslíš, že si ty, aby si tu stála??!!! Pozri sa na všetky tie páry očí, tie všetky len čakajú na to, aby ťa popravili, odsúdili, vysmiali a zakopali pod čiernu zem!´
Nakoniec nejako odspievam. Ani neviem ako. Cez hrču, cez hlas zloducha, cez vlastné pocity nedostatočnosti a viny. Až potom, na skrytom mieste, v kútiku hanby tečú slzy. Slzy bezmocnosti, hnevu, frustrácie. Viem to, poznám dobre ten hlas zlého. Poznám ho celé desaťročia. Toho, ktorý mi stále hovorí, čo všetko nemôžem, aká som neschopná, ako robím všetko horšie ako ostatní, ako by som sa mala cítiť vinná za svoju nedokonalosť...
Poznám ho. A aj tak ho nedokážem zastaviť, umlčať. Je to silnejšie ako ja. Sú to desaťročia vyrytých brázd do môjho mozgu, brázd, cez ktoré sa naučili uberať moje myšlienky. Tak si to osvojili. To prijali z okolia. To boli naučené. Nie si dosť. Zasa si niečo pokazila. Všetci čakajú na tvoje zlyhanie, aby ťa mohli odmietnuť. Odstrčiť. Neprijať...
Aj toto je jeden zo stoviek príznakov „komplex traumy“ (patriacej do oblasti post-traumatického stresového správania). Stavu, v ktorom po dlhodobom vystavení nášho organizmu a psychiky nekomfortným situáciám, zneužívaniu, manipuláciám a ďalším problémom v nezdravých vzťahoch naša myseľ, naše správanie, naše ja akoby zostáva zaseknuté v minulosti. Naučíme sa až príliš dobre reagovať tak, ako sme boli nútení chovať sa kedysi, v konkrétnej zlej, nezdravej, toxickej situácii a vzťahu.
A keď sa tomu naučí naša myseľ, učí tým aj náš mozog, pretože ten je formovaný myšlienkami. Myseľ a mozog sú dve spojené nádoby, nemožno ich nijako oddeliť - keď trpí jedno, trpí aj druhé. Ak sme sa celé roky a desaťročia naučili produkovať určitý typ reakcie, správania a myšlienok („oni sú nepriatelia, oni ma vysmejú, nesmiem nič robiť, lebo aj tak to bude zlé, mala by som sa hanbiť za všetko, čo robím, lebo to nie je dosť...“), má to vplyv aj na mozog, predovšetkým väzby a prepojenia medzi neurónmi v ňom.
Konvenčná psychológia a psychiatria celé roky fungovali prevažne v akejsi „komfortnej“ zóne na spôsob: „Aha, tento človek má v mozgu nejakú zlú chemickú reakciu, ktorá spôsobuje, že sa veľmi zle a nevhodne správa. Tak mu nasadíme do tohto zmätku ešte nejakú ďalšiu chémiu, ktorá tie zlé reakcie potlačí, zastaví, a človek už sa bude správať vhodne a primerane...“
Našťastie, v odborných kruhoch sa objavuje stále viac názorových prúdov, ktoré hlásajú, že toto nemusí byť jediná cesta pre náš mozog. Moderné vedecké štúdie vychádzajú z toho, že mozog – takisto ako je plastický a tvarovateľný v detskom veku má rovnaké vlastnosti prispôsobivosti a zmien aj v dospelosti. Inými slovami: Ak sme si od detstva dlhodobo formovali určitými myšlienkami a reakciami mozog a neurónové prepojenia v ňom istým smerom, tak sa môžeme v akomkoľvek veku zastaviť a rozhodnúť uberať opačným smerom.
Ako som si celé roky zvykla sypať popol na hlavu, dovoľovala rozvaľovať sa v mojej mysli myšlienkam sebaodsudzovania, hanby, viny, menejcennosti, nedostatočnosti, čo následne formovalo aj môj mozog, teraz si môžem prejaviť toľko lásky a opatery, že si začnem tieto myšlienky všímať, uvedomovať si, že sú spôsobené traumou, zážitkami z minulosti, že nie sú pravdou a ja ich môžem začať nahrádzať novými, zdravými a pravdivými presvedčeniami: „Máš hodnotu preto, lebo si. Lebo ťa Boh stvoril ako živé stvorenie, svoju milovanú dcéru/syna. Máš právo na rast, učenie, chyby a ich nápravu. Ľudia nie sú nepriatelia. Si dôležitý/á, výnimočný/á, máš tu svoju unikátnu cestu, miesto."
Aj tu a teraz, na tomto pódiu. Neviem, koľko to bude trvať. Neviem, ako dlho ešte budem počuť ten hlas zlého, ako ma chce schytiť pod krk, vziať všetok kyslík a radosť. Neviem, kedy tie staré drážky v mojej mysli a staré chaotické spojenia neurónov v mojom mozgu zaniknú, kedy začnú jasne prevládať tie nové cestičky a vzorce. Ale jedno viem.
Viem, že ma sem postavil Boh. Aj na to pódium. A tak sa tam postavím opäť zajtra. A potom zasa. A zasa. A keď budem opäť počuť ten jedovatý hlas ničiteľa a zlodeja, budem mu stáť zoči-voči, nadýchnem sa a otvorím ústa aj cez triašku, spotené dlane a hrču v žalúdku. Budem hľadieť na toho, ktorý ma sem postavil, ktorý ma priviedol na tento svet, ktorý nerobí chyby a ani mňa, ani teba sem neposlal náhodne. Otvorím ústa, budem ťa chváliť a radovať sa, že si mňa a všetko okolo mňa stvoril tak úžasne (Ž 139:13) a si Ten, ktorý „všetko robí nové“ (Zj 21:5). Aj ten posledný záhyb môjho mozgu a každučký neurón, ktorý teraz napĺňaš svojou pravdou.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies