Všetko dobré vymyslel Boh. Či úsmev, či lásku, či priateľstvá, či krásne knihy a krásne obrazy a umenie vo všeobecnosti. Či sladké a aj príjemné vône. A aj komplimenty. Keď nejaký niekomu darujeme, je to, ako keby sme si podali s Bohom ruku, lebo On je nielenže ich autorom, ale nám aj sám dáva komplimenty, už od založenia sveta. Vlastne nás nimi priam zahŕňa.
Keď Boh stvoril človeka, vtedy mu dal úplne prvý kompliment. Povedal, že je to veľmi dobré. Na predošlé stvorenie, zvieratá, rastliny, moria a aj nádherné hviezdy, povedal, že sú dobré, ale na ľudské stvorenia používal iný výraz. Veľmi dobré.
Áno, vieme si predstaviť, že teraz niekto krčí tvár. Lebo veľmi dobré v našich mysliach nie je pochvala. Pýtajú sa nás, ako sa máš, a my odpovedáme veľmi dobre, hoci to tak v skutočnosti nie je. Pýtajú sa, aké je jedlo, a my vravíme, fíha, to je veľmi dobré, ale nemyslíme to tak.
No keď Boh povie, že je to veľmi dobré, tak to myslí inak. Je to obrovská lichôtka. Že sme niečím viac. V Jeho očiach vzácnosť. Že tu nie sme náhodou. Že keď nás vidí, nemračí sa, ale sa usmieva.
Poďme teraz kúsok ďalej. Prvým stvoreným človekom bol Adam. Prechádzal sa po záhrade, najkrajšej a nenapodobiteľnej a vychutnával si všetko, najmä však Božiu blízkosť. Tu ale Boh usúdil, bez toho, aby Adam čokoľvek hovoril, že nie je dobré, aby bol človek sám. Toto neznie ako kompliment, však?
Ale v skutočnosti ním je.
Lebo človek, ako ho vníma Boh, je natoľko dobrý, že si nezaslúži samotu. Že je obdarovaný vzťahmi, priateľskými aj rodinnými aj ľúbostnými, pravdaže. Toto by mohla byť dobrá správa pre tých, ktorí možno nejaké tie vzťahy nezvládli. Alebo majú pocit, že ľudia ich spoločnosť práve nevítajú. Alebo pre tých, ktorí sa necítia hodní lásky.
Človek nemá byť sám. A ani najpozornejšie zviera mu nevynahradí ľudskú spoločnosť.
Paradoxne, najväčší kompliment prichádza hneď po najväčšom zlyhaní. Adam a Eva, rozmaznávaní, obklopení samým dobrom. Ponúknutí však zakázaným ovocím. Jedli, zradili Božiu dôveru. A tak prichádza aj trest.
Majú byť oni a aj my všetci, čo sme sa po nich zrodili, vyhnaní z raja a odsúdení na život v nedokonalosti. Boh ale vymyslel plán. Že raz príde Jeho syn a prinesie záchranu. Spasenie. Uzdravenie. Všetko.
Lebo človek je milovaný. Pripomeňme si azda najznámejší verš v Biblii, ktorý vraví, že Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného syna, aby ten, kto v neho uverí, nezahynul, ale mal večný život.
Veľmi dobrý.
Hodný lásky.
Milovaný.
Navyše, na niektorých miestach, môžeme vidieť, ako veľmi sme milovaní. Trebárs takí Izraeliti. V minulosti sa dopúšťali toľkých chýb, toľkokrát nasľubovali a potom svoj sľub voči Bohu porušili. Prichádzali k Nemu a následne sa vzďaľovali. Zabúdali na Neho a potom, v najväčšej tiesni, Ho úpenlivo, úzkostlivo hľadali. A On odpovedal.
Niekde čítame, ako po svojom ľude Boh tak veľmi túži, ako robí všetko, len aby boli s Ním, dokonca ich nazýva svojím miláčikom.
Platí to aj pre nás. Aj my chybujeme, sľubujeme a sľuby porušujeme. Ale predsa sme Jeho milovaní. Predsa po nás túži a nikto nás nemiluje viac ako On.
Niektorí v živote nemajú cieľ. Je to aj ťažké si ho nájsť, ale tiež je ťažké len tak blúdiť zo strany na stranu. Ak sme príliš stratení, ale ak aj nie sme, môže nás potešiť, že sme boli stvorení na niečo konkrétne. Konkrétne na to, aby sme konali dobré skutky, ktoré Boh sám pre nás vopred pripravil.
Nemusíme a ani nemáme vždy všetko robiť zle. Byť vždy tí, ktorí zlyhávajú. Lebo Boh, ak sa s Ním spojíme, nás vedie k dobrému a preto nás stvoril. Aby sme konali dobré veci. To je kompliment hovoriaci o tom, že nie sme kôpka zmätku a problémov. Ale že vďaka Nemu sme rozsievači dobra.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies