Viete, čo naozaj chce vaše vnútorné dieťa?

Niekedy sa po traumatických skúsenostiach a vzťahoch zacyklíme v akomsi zradnom začarovanom kruhu. Chodíme na terapie, k rôznym múdrym ľuďom, bádame, rozkladáme to všetko na drobné, ponárame sa znovu a znovu do tej bolesti a.... a čakáme, že ona už nebude bolieť.

Čakáme, že všetko to hrozné z minulosti razom budeme vidieť ako pekné a navoňané. Že už to bude iba fajn, príjemné, že všetkých aktérov našich traumatických okolností budeme považovať za skvelých ľudí, budeme celí šťastní chápať ich pohnútky, budeme mať s nimi nekonečný súcit, chcieť ich zrazu objímať, či nebodaj ďalej zachraňovať...

Že to všetko skrátka zrazu budeme ako mávnutím prútika vidieť cez nejaké ružové Arabeline okuliare. Myslíme si, že toto je uzdravenie. Že nás zachráni ilúzia, že nás spasí premaľovanie čierneho múru na biely.

Najlepším liekom na traumu je pravda

A tak si naháňame vlastný chvost. Celé roky. Chodíme na sedenia, ponárame sa znovu a znovu k tomu vyčerpanému vnútornému dieťaťu, ktoré už nám ale nemá čo o svojej minulosti viac povedať. Akurát tak to, že to bolo riadne na houby...

Ono samé už nechce trčať v minulosti, nechce sa mu to s nami absolvovať znova a znova, nechce, aby sme stále tie rany otvárali, oplakávali ich a čakali, že draci sa zmenia na sladkých princov a smrad začne voňať. Chce a potrebuje len jedno. Aby sme sa na to všetko pozreli jasne, úprimne, pragmaticky, priam až matematicky. Toto a toto sa dialo, a preto si sa cítil takto a takto, a robil si následne v živote tieto a tieto hlúposti.

 Áno - najlepšie odstránenie traumy je vidieť naplno otvorenými očami všetko škaredé, škodlivé a smradľavé ako škaredé, škodlivé a smradľavé. Prestať to prizdobovať, normalizovať, opakovať. A tak sa posunúť k novému, zdravému životu.

Veríte teórii o vnútornom dieťati? To je v poriadku, mnohým ľuďom to na ceste uzdravenia duše po traumách pomáha ako účinný nástroj. No ak mu chcete skutočne pomôcť, počúvajte ho dobre! Áno, ono vám chcelo a potrebovalo povedať, že ho niečo bolelo, šokovalo, zradilo, sklamalo, že mu niečo chýbalo. No nepotrebuje vám to hovoriť tisíc razy, dvadsať rokov! Nepotrebuje s vami sedieť na jednom mieste a plakať, ľutovať a smútiť.

Ľúb ma a poďme sa hrať!

Schválne, spýtajte sa ho. Spýtajte sa vášho malého ja, ktoré sa niekde na ceste životom zaseklo, lebo nedostalo všetku emočnú potravu, ktorú potrebovalo, čo terz naozaj chce. A počúvajte dobre. Lebo možno nebudete veriť vlastným ušiam. Lebo ono vám nepovie, že potrebuje odstrániť svoje vlastné detstvo či minulosť. Ono vám nepovie, aby ste ho vodili do hypnózy a vymazávali z neho niečo. Ono vám nepovie – hľadaj ďalej, ešte lepšieho terapeuta, ešte lepšie sedenie, po ktorom už nebudem cítiť nič. Ono vám nepovie – poďme sa tváriť na nejaký iný život.

Viete, čo vám povie? ĽÚB MA A POĎME SA HRAŤ!!! ... Prečo tak často túžime po tom, aby nám svišťal vietor v ušiach, ako niekam pádime na bicykli? Prečo dokáže oživiť našu dušu a radosť vôňa bazalky v kvetináči, ktorú sme si priniesli domov? Prečo srdce začne vášnivo tancovať na zabudnutú milovanú melódiu? Prečo si v dospelosti radi pozrieme starú dobrú rozprávku? Prečo spolu grilujeme na záhradách, opekáme v lesoch a nechávame sa omamovať všetkými tými nádhernými zadymenými vôňami? Prečo kreslíme, tancujeme, boxujeme, beháme, spievame, modelujeme, lepíme, navrhujeme, čítame, píšeme, cestujeme a obdivujeme?.....

Poď sa so mnou hrať. Bav sa. Usmej sa. Vypátraj svoju radosť. Voľnosť. Autentickosť. Hovorí mi vnútorné dieťa aj dnes, stále a znovu, keď sa ho spýtam, čo naozaj chce. Chcem, aby si nebola na seba taká prísna a nezosekávala si hlavu perfekcionizmom. Chcem, aby si videla v sebe všetko to krásne, čo do teba Boh vložil. Chcem, aby si si spomenula na chvíle, kedy si to bola naozaj ty.

To dieťa ťa prosí, aby si sa dnes tých pocitov a radostí nevzdávala. Nechávala sa ďalej uniesť dobrou knihou, tančila ráno bosá na veselú hudbu. Spievala odušu. Kráčala z nohy na nohu v jesennom lístí a jarnom slnku. Stratila sa v lese. Pozrela si belmondovku a hlasno sa smiala. Unavila sa najlepšou únavou na svete. Písala svoj príbeh. A dotýkala sa tak svojho srdca aj druhých.

Boh pridá k dobrému ešte lepšie

Prežil/a si v živote niečo smutné a bolestivé? Chceš zmazať svoju traumu? Tak sa pozri, čo z nej urobí Boh. Boh nezmaže tvoj príbeh. No Boh k tomu dobrému, čo ti dal do vienka pridá ešte ďalšie dobré. Tým, že temno premení na svetlo. A všetky tvoje slzy na krásu. Pomôže cez teba druhým. Dá ti odhodlanie. Dá ti súcit. Dá ti zvláštnu mäkkosť, ktorá sa rodila v ohni a boji. A nesmiernu silu, ktorá sa rodila v zlomenosti.

Dá ti neuhasiteľnú túžbu po pravde. Po takej „ozajskosti“ života. Už len po tom, čo dáva zmysel. Po krásnych maličkostiach aj veľkých veciach. Dá ti nové sny. Nové nádeje. Zrodené z popola. Dá ti spievať piesne a písať knihy. Dá ti nové iskry v očiach, nový smiech, v ktorom bude všetka tá láska. Láska, ktorú si hľadal/a. Ktorú si sa naučil/a dávať a prijímať. Láska, vyžarujúca z toho, čo všetko si prežil/a a kam si došiel/la...

Nestraťme život v začarovanom kruhu vymazávania bolestivej minulosti. Ani ponárania sa do nej znovu a znovu, až kým sa s ňou celkom nestotožníme,  a ona nepremkne a neukradne celý náš život. Boh nám dáva život, aby sme ho žili! Áno, On ho premení. Ale viete čím? Keď sa my začneme hýbať.

A že niekedy nevieme po veľkej bolesti ako? Tak si spomeňme na radosti detstva. Začnime veľmi jednoducho. Nadýchnime sa vône lesa. Nasadnime na bicykel. Napíšme svoj príbeh. Alebo si prečítajme ten niekoho iného. Spievajme. Rozprávajme sa a počúvajme. Pozerajme do slnka. Kopnime do lopty. Vnímajme, čo nás teší. Čo nás pohltí tak, že na včerajšiu bolesť jednoducho nebude čas... Žime a namiesto sedenia v minulosti si kreslime svoj zajtrajšok.