Pohľad do minulosti: Vedeli ste, že istý kráľ tvrdil, že ho kúpanie skoro zabilo, alebo že kedysi toalety slúžili na vedenie horlivých diskusií?

Keď sa človek začal pohybovať po zemi, trvalo mu zopár chvíľ, kým pochopil, že starostlivosť o zovňajšok by mala byť pravidelná a že jej nestačí venovať pozornosť len veľmi sporadicky. Ešte šťastie, že už v staroveku sa premýšľalo pokrokovo a treba poznamenať, že niektorí, zrejme takí, ktorí sa vyžívali v živote a depresiou netrpievali, si i z kúpania dokázali urobiť niečo lahodné, skoro až nebeské..

Egypťania

V čistote sa vyznali Egypťania, ktorí sa navyše šli aj zodrať vo výrobe kozmetických prípravkov a celému procesu, dnes takému všednému, dodávali nadnesenosť. Verili totiž, že čím je telo menej pošpinené, a čím viac oleja sa vtrie do pokožky, tým väčšia je pravdepodobnosť, že sa priblíži nejaký z pomerne početných bohov. Nebolo nič čudné, ak sa Egypťan vykúpal i viac ráz v priebehu dňa, pričom sa okolo vždy vytvoril dojem kúpeľov. Úsmev od ucha k uchu, kochanie sa vo vôňach, no hotová blaženosť!

Rimania

Rimania, ach, tí Rimania. Vždy niečím prekvapia, hoc ich ríša neexistuje tisícročia a existovať už nikdy nebude, a predsa boli takí iní, i zhýralí, ale aj vo viacerých oblastiach poprední.

Pri namáčaní sa v kúpeľoch, ktoré boli naozaj dobre premyslené a pozostávali, okrem iného, zo šatní, bazénov, sauny a športovísk, sa hojne nadväzovali vzťahy rozličných druhov.

Nechodilo sa tam teda len za účelom trochu sa vyšantiť vo vode či športom posilniť pominuteľnú telesnú schránku, ale najmä sa hľadali spôsoby, ako zo známych učiniť priateľov, ako z priateľstva bez akejkoľvek prekážky docieliť výhodné obchodné partnerstvá, no čo vám budem vravieť, rozprávalo sa a rozprávalo, až kým nenastal čas budovu opustiť.

Ešte zvláštnejšie sa javí, že podobne sa postoj zaujal aj voči toaletám, lebo práve pri vykonávaní istých úkonov sa odhadzovali zábrany a predstavte si, nikomu to neprekážalo. Nielenže sa verejné toalety zaobišli bez deliacich stien, sedadlá boli zámerne navrhnuté tak, aby tí, čo vošli, sedeli oproti sebe a nič im nebránilo v horlivých diskusiách. Áno, práve vášnivé konverzácie boli akýmsi motívom, nech ľudia nezabúdajú, že i názor kohosi iného je dôležitý, a vôbec si nezaslúži nevypočutie.

Stredovek

V období, ktoré dejiny poznajú ako stredovek, sa všetko výrazne zhoršilo, a to nielen čo sa hygieny ako takej týkalo. Predsa nikomu nie je neznáme, ako vtedajší hanili, ako sa naháňali čarodejnice a ako bolo normálne považované za hriešne. Uprieť sa nedá, že vtedy narodení si aspoň umývali ruky a fúzy a občas pofŕkali i tvár, aby sa nepovedalo. Vraj im to tak vystačilo, o čom svedčí i vybavenie domácností, ktoré sa zaobišlo skromne, aspoň pokiaľ išlo o príslušenstvo súvisiace s očisťovaním sa. V príbytkoch stáli umývadlá, tie, prirodzene, chýbať nesmeli a ešte sa našiel i džbán na vodu. Bohatí, alebo lepšie napísané, najbohatší z najbohatších, sa mohli pochváliť i kúpelňami, ale nech už pôsobili akokoľvek luxusne, veľkého využitia sa nedočkali.

Nemajetní sa kúpavali oveľa častejšie, dokonca sa neštítili osviežovať priamo v stajniach a za svoju horlivosť boli často vysmievaní.

„Kúpu sa len chudáci,“ s posmechom si vravievali tí s plnými vreckami a ešte sa i poriadne zachichotali, hoc ich chichot znel strojene.

Ešte horšie

Zdá sa, že ošemetnejšie to byť nemohlo, ale len čo stredovek pokročil a roky sa míňali, veru aj mienka sa zhoršila, a to do takej miery, až je to nepochopiteľné.

Kúpanie totiž označovali hlavne predstavitelia cirkvi za nemorálne, ba priam hriešne, z čoho vzišiel zvyk, že mnísi sa v kláštoroch umývali iba niekoľkokrát počas roka, aby len tak čírou náhodou neupadli a nezviedla ich zlá cesta.

A tak si obyvatelia miest a dedín žili a žili, vode sa vyhýbali, hoc nie celkom, až kým sa nezačali písať roky epidémie a mor si neprijazdil ako temný rytier. Po jeho príchode sa zvrhlosť ešte viac zvrhla a kúpanie sa bolo úplne vylúčené, lebo sa verilo, aj keď nik nevie, čo k takej myšlienke viedlo, že špinou sa telo chráni, zatiaľ čo čistota pozýva choroby.

Skoro zomrel

Slávny panovník, Ľudovít XIV. Mal voči kúpeľu jasný názor, ktorý sa dá sformulovať do slova nie.

Hovoril nie čomukoľvek, čo malo dačo do činenia s umývaním, a ak ho ktosi túžil presvedčiť a obrátiť zápornú odpoveď na kladnú, vyslúžil si odmenu v podobe dlhočizného vysvetľovania.

„Ja som sa v živote kúpal len dva razy a raz ma to skoro stálo život,“ vždy objasňoval a, pravdaže, pridával i svoje odôvodnenia, prečo je to tak, ako to je a nesmie sa nič meniť.

Radšej nebudem zachádzať do detailov, napíšem len toľko, že v jeho paláci sa, aspoň podľa histórie, nenašla jediná toaleta a... No radšej nič.

Zlá nahota

Našťastie, rozum sa opäť dostal k moci a prehovoril zásady o mydle a vode. V 18. storočí sa teda konečne telo ocitalo v objatí kúpacieho ošialu, hoci ani zďaleka neprebiehalo ešte prirodzene, aspoň z pohľadu súčasníka. Nahota? Och, to nie, nik nesmel byť nahý, nik sa nesmel zbavovať šiat, veď také správanie bývalo neslýchané a neprístojné. Aby bolo vyhovené mravom, kúpajúci sa zaodieval do košele a až potom a jedine tak sa i opláchol.

„Priali by si páni okúpať sa?“ zaznievala raz týždenne otázka z úst mladučkej slúžky, ktorá ihneď po prikývnutí zo strany chlebodarcov vodu nanosila do plechovej vane, aby umožnila občerstviť sa jednotlivým členom rodiny.

Pýtaš sa, čitateľ, kedy sa záležitosti pohli ešte viac vpred? Dá sa vytušiť, že o storočie neskôr sa prišlo na vynálezy, i teória baktérií sa objavila a postupne sa voda, niekdajší nepriateľ, stala vyhľadávanou spoločníčkou, žiadanou a aj potrebnou nie niekedy, ale neustále. A ona si žblnká a žblnká, zatiaľ čo my premýšľame, bilancujeme alebo len tak necháme jej prúd tiecť a odplaviť nechcené.